Na začiatku šesťdesiatych rokov dozrieva v kinematografii generácia tvorcov, ktorá už môže hovoriť o dejinách filmu. Práve toto sa ukazuje ako zásadný moment: kinematografia reflektuje samu seba, pracuje so svojou tradíciou, nadväzuje na ňu, alebo ju radikálne odmieta, dochádza k jej zhodnocovaniu či prehodnocovaniu. Šesťdesiate roky sa nesú v znamení nových vĺn, medzigeneračných výmen a revolt, pričom nasledujúce tri dekády smerujú k výraznej individualizácii, roztriešteniu, atomizovaniu kinematografie. Už nejestvujú školy, smery, prúdy, hnutia, zaznamenávame skôr protichodné procesy lokalizácie a globalizácie kinematografie, ktoré na seba narážajú a dávajú vyvstať postmoderne.
Prednáška spojená s projekciou začína vždy o 18.00 h.
Francúzska nová vlna a premena: Na konci s dychom
13.02.2014
Približne v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia začína vo Francúzsku proces radikálnej premeny kinematografickej krajiny, ktorý kulminuje v období tzv. francúzskej novej vlny (1959 – 1963). Za to obdobie debutovalo približne 160 nových režisérov. Do popredia najvýraznejšie vystúpila skupina tvorcov (pôvodne filmových kritikov) združených okolo časopisu Cahiers du cinéma – Jean-Luc Godard, Claude Chabrol, Jacques Rivette, Eric Rohmer a François Truffaut. Mladí Turci, ako bývajú niekedy označovaní, prišli s novou, radikálne deklarovanou víziou kinematografie.
Československá nová vlna (I) a umelecká tvorba: Slnko v sieti
27.02.2014
Po uvoľnení v druhej polovici päťdesiatych rokov sa slovenská kinematografia v šesťdesiatych rokoch stáva svetovou. Po filmoch pod diktátom marxisticko-leninskej estetiky z predošlej dekády náhle obracia pozornosť na všednosť človeka a jeho existenciu. V dielach Hanáka, Havettu a Jakubiska sa napokon tematizuje aj problematika samotnej umeleckej tvorby, jej koreňov a zmyslu. Centrálnym pojmom sa tak stáva hra a jej vzťah k autenticite na jednej strane a k zmyslu na druhej strane.
Československá nová vlna (II) a všednosť: Hoří má panenko
13.03.2014
Prvá polovica šesťdesiatych rokov znamenala pre filmárov určitú mieru kreatívnej slobody, ktorá sa naplno prejavila v ich filmoch. Aj vďaka tomu možno o daných rokoch uvažovať ako o zlatom období československého filmu. Skupina režisérov z pražskej FAMU (Miloš Forman, Věra Chytilová, Jiří Menzl, Jan Němec, Evald Schorm a ďalší) vytvorila viacero rôznorodých poetík, ktoré predstavovali radikálny rozchod s ideami socialistického realizmu. Miloš Forman sa vo svojich filmoch nakrútených ešte pred emigráciou obracia ku každodennosti a k všednosti prežívanej skutočnosti.
Taliansko po neorealizme. Príroda a kultúra: Smrť v Benátkach
27.03.2014
Stretnutie sa z technických dôvodov presúva na 3. 4. 2014, 18:00. Ďakujeme za porozumenie.
Jedným zo základných určení talianskeho neorealizmu bol príklon k skutočnosti a odmietanie estetizácie. Je preto príznačné, že po tejto estetike zbavenosti sa kinematografia obracia k opačnému pólu – k nápadnej estetizácii svojho vyjadrenia. Na Viscontiho vplýva tradícia opery, na Germiho buffonáda, u Felliniho je to zas karneval. Do filmu, tak často spájaného s realizmom, vchádza iný umelecký druh a ovplyvňuje ho natoľko, že bez jeho znalosti by recepcia nebola možná.
Spirituálny film a Andrej Tarkovskij: Stalker
10.04.2014
Paul Schrader vo svojej vplyvnej knihe Transcendentálny štýl vo filme nachádza nový kvázi žáner v kinematografii a nazýva ho spirituálny film. Všíma si, že niektorým autorom je vlastné hľadanie hlbšieho významu za javovou stránkou sveta a nie len zobrazovanie vrcholných okamihov v mechanizme kauzálneho nexu v príbehu akčných filmov. Oproti zrýchľujúcej akcii sa spirituálny film zameriava skôr na umŕtvenie pohybu v snahe zachytiť čas a priestor v stáze, teda v momente ich ustanovovania.
Nový nemecký film: Hranica života a filmu - Fitzcarraldo
24.04.2014
Aj v Nemecku sa v šesťdesiatych rokoch minulého storočia ozvali režiséri, ktorí pociťovali potrebu obrodiť tamojšiu kinematografiu. Podľa svedectva Wernera Herzoga však nemohli nadväzovať na odkaz generácie ich otcov (kvôli skúsenosti s nacistickým režimom), ale až starých otcov (nemecký expresionizmus). Herzog sa, hoci v roku 1962 nepodpísal tzv. Oberhausenský manifest s jeho radikálnou dikciou („Papas Kino ist tot! – teda „fotrovské kino je mŕtve!“), preslávil svojimi filmami aj medzinárodne a Lotte Eisner v ňom videla novú nádej pre nemecký film. V jeho filmoch sa sprítomňuje hranica medzi životom a filmom.
Nový Hollywood a revolta: Duel
15.05.2014
Na konci šesťdesiatych rokov nebola viac udržateľná situácia veľkých hollywoodskych štúdií a vo vzduchu visela potreba zmeny. Komerčný neúspech Kleopatry z roku 1963 sa stal symbolom konca jednej éry. Generácia tvorcov, ktorá sa dostávala k slovu ( jej najvýraznejšími predstaviteľmi boli Francis Ford Coppola, Brian De Palma, George Lucas, Martin Scorsese a Steven Spielberg), začala nakrúcať filmy inak. Skoré filmy týchto režisérov sa pomerne radikálne vymedzili proti vtedajšej hollywoodskej produkcii. Mnohí z nich sú aktívni dodnes a v posledných štyridsiatich rokoch zásadným spôsobom ovplyvňovali americkú kinematografiu.
Wim Wenders a cesta
29.05.2014
Wenders je Herzogov rovesník (je len o tri roky mladší), takisto ako on nepodpísal Oberhausenský manifest a presadil sa ako solitér a výrazný štylista. Vo svojich filmoch sa pohráva so žánrami a inklinuje k ťažkej, zádumčivej kinematografii. Jeho tvorba je pomerne nevyvážená, no nakrútil niekoľko majstrovských filmov – medzi nimi Nebo nad Berlínom. V jeho dielach hrá dôležitú úlohu hudba, najmä rocková.
Americký nezávislý film a Jim Jarmusch: Mŕtvy muž
12.06.2014
Začiatkom osemdesiatych rokov debutoval Jim Jarmusch filmom Trvalá dovolenka. Predstavil vo filme postavu mladíka, ktorý sa bezcieľne túla mestom a počas celého filmu sa mu prakticky nič neprihodí. Tento prístup (inšpirovaný do určitej miery francúzskou novou vlnou) Jarmusch uplatnil aj vo filmoch Cudzejší ako raj či Mimo zákon (hoci v poslednom menovanom už sledujeme niečo ako „príbeh“). Jeho dovtedajším vrcholom bol nepochybne meditatívny western Mŕtvy muž z roku 1995. Jarmusch si do dnešných dní udržal povestnú nezávislosť a tvorivú slobodu, o čom svedčí aj jeho nateraz posledný film – Prežijú len milenci.
Martin Šulík a pozorovateľ: Neha
26.06.2014
Deväťdesiate roky v Československu (a neskôr aj v dvoch samostatných republikách) sú rokmi, kedy silná generácia novej vlny odchádza a očakáva sa príchod novej. Ukazuje sa, že nie je načo nadviazať, pretože slovenská kinematografia je v existenčných a česká kinematografia v estetických problémoch. Jedinou výnimkou je tvorba režiséra Martina Šulíka, ktorá sa ukazuje byť esenciálnou náhradou nedostatkov a tvorivým pokračovaním československej novej vlny. Vzniká tak unikátny fenomén kinematografie vo vnútri kinematografie, tvorcu schopného individuálnej výpovede.
