Rozhovor s režisérkou IVETOU GRÓFOVOU

IVETA GRÓFOVÁ (1980, Trenčín)

Absolvovala Ateliér animovanej tvorby (2004) a Ateliér dokumentárnej tvorby (2009) na bratislavskej Vysokej škole múzických umení. Režírovala krátké dokumenty Aspoň že tak (2003), Politika kvality (2005), Nazdar partička (2005), Gastarbeiteri (2007) a krátký animovaný film Bolo nás 11 (2004). Až do města Aš je jej celovečerný hraný debut.

► Ako ste sa dostali k téme Vášho filmu?

Po strednej škole som si chcela zarobiť na výšku a túžila som na chvíľu vypadnúť z domu. Náhodou som sa dostala práve do Ašu, kde som pár mesiacov strávila za šijacím strojom. Vtedy ma prostredie v Aši naozaj šokovalo a veľmi rýchlo som zdrhla späť domov k mame. Na VŠMU som sa k tejto spomienke vrátila a začala písať prvý námet.

► Film pôvodne vznikal časozbernou metódou ako dokumentárny film. Kedy došlo k zmene na hraný projekt a prečo? Rozšírilo to dramaturgické možnosti?

Spočiatku som do Ašu dlho chodila na prieskum. Vyberala som si reálne prostredia, spoznávala ľudí a pripravovala sa na nakrúcanie dokumentárneho filmu. Takto som postupne získala do filmu autentických ľudí, ktorí vo filme stvárňujú samých seba a nakrútila som s nimi zopár čisto dokumentárnych obrazov, ktoré sú súčasťou filmu.

S hlavnými ženskými postavami bol problém. Keď chcem nakrúcať film o dievčatách, ktoré pod vplyvom svojej zlej sociálnej situácie postupne vymenia prácu v textilnej fabrike za prácu v bordeli, alebo sa nechajú vydržiavať nemeckými dôchodcami, tak zachádzam do takej oblasti života, o ktorej tieto ženy, už nechcú / nemôžu vypovedať stopercentne otvorene a úprimne. Potrebovala som ísť do hĺbky a zároveň nájsť niekoho, na koho sa dá spoľahnúť. Viac žien s ktorými som pracovala mi v priebehu nakrúcania „zdrhli” do Nemecka príliš rýchlo. Bolo pre mňa dôležité rozprávať príbeh maximálne dvoch dievčat v dlhšom časovom období, aby som mohla čo najpresnejšie zachytiť proces, ktorým si takáto žena prejde od prvej práce vo fabrike až po odchod do Nemecka alebo do bordelu. Chcela som zachytiť ich motivácie k drsným životným rozhodnutiam, ktoré nezainteresovaný človek väčšinou odsúdi ako nemorálne.

Preto som sa rozhodla zmeniť metódu nakrúcania. Do autentického prostredia som “nasadila” dve (ne)herečky Dorotku a Silviu, a na základe odpozorovaných situácií som spolu s Marekom Leščákom napísala nový, presnejší scenár pre hraný film. Takto som mala šancu vykresliť príbeh z môjho pohľadu pravdivejšie, ako pri „čistom” dokumente.

► Sledujúc Váš film si divák nedvojak spomenie na filmy Ulricha Seidla. Aký máte vzťah k jeho tvorbe?

Pozitívny. Jeho film Modelky patrí medzi tie filmy, ktoré ma určite ovplyvnili. Rovnako ako filmy Rainera Wernera Fassbindera alebo dokumenty Krzysztofa Kieślowskeho.

► Film Až do mesta Aš má pred sebou festivalovú púť. Pracujete ale už tiež aj na nových námetoch a projektoch?

Film Až do mesta Aš vznikal pár rokov, prirodzene som začala rozvíjať aj ďalšie námety.

Jedným z nich je film Discoboy o Slovákovi Ferovi, majiteľovi diskoték na česko-nemeckých hraniciach. Ide o autentický film o živote človeka na hrane medzi „kriminálnym podsvetím hrubokrkých podnikateľov 90tych rokov” a životom dobrého chlapa so snom mať svoju vlastnú veľkú diskotéku.

Dlhodobo spolupracujem s Ligou proti rakovine. Vďaka tomu som mohla postupne nazbierať materiál na poviedkový film Prestrihy vychádzajúci z každodenných, často absurdných situácií, ktoré vznikajú medzi ľuďmi s rakovinou a ich okolím. Sama ešte neviem, ktorému z námetov dám prednosť a začnem sa mu venovať naplno.