Rozhovor s kameramanom STANISLAVOM SZOMOLÁNYIM

STANISLAV SZOMOLÁNYI (1935, Bánovce nad Bebravou)

Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov kameramanskej generácie, ktorá v 60. rokoch zmenila tvár slovenského filmu. Spolupracoval s viacerými režisérskymi osobnosťami, napríklad s Martinom Hollým alebo Stanislavom Barabášom. Ťažiskom jeho tvorby sú však filmy, ktoré nakrútil s režisérom Štefanom Uhrom.

► Po škole ste ako kameraman nastúpili do Štúdia krátkych filmov, kde v tom čase začínali viacerí z tvorcov, ktorí neskôr stáli za úspechmi slovenskej kinematografie 60. rokov...

Krátky film bol dôležitý najmä preto, že sa v ňom filmári spoznali a ľudsky i profesionálne zblížili. Tieto kontakty som aj ja neskôr zužitkoval. Pustiť sa do hraného filmu s ľuďmi, ktorých myslenie nepoznáte, je predsa len riskantné. Pri nakrúcaní dokumentov v Krátkom filme som sa tiež naučil skrotiť techniku tak, aby slúžila mojim predstavám. Chcel som, aby výsledok pôsobil autenticky a zároveň som si zakladal na istote v svietení. Dovtedy sa používali tvrdé svetelné zdroje, ja som však začal používať rozptýlené  svetlo, ktoré pôsobí prirodzenejšie. Hľadal som nové cesty. Vlastne som ich ani nehľadal – robil som si svoju prácu a cesta sa zjavila sama.

► V Štúdiu krátkych filmov sa začala aj vaša spolupráca s režisérom Štefanom Uhrom. Bola pre vás už vtedy niečím výnimočná?

Podstatou kameramanskej práce je schopnosť prispôsobiť sa rôznym režisérom. Uhrove obrazové videnie mi bolo blízke a naša spolupráca preto prebiehala hladko. Uher kládol dôraz na reč obrazu, a ak to bolo možné, krátil dialóg. Dalo by sa povedať, že v jeho dielach filmová reč zastúpila reč postáv. Alebo presnejšie – obraz a dialóg boli rovnocennými zložkami filmu. Pre každého kameramana je tento typ režiséra ideálny. Uher mal navyše pred mojou profesiou rešpekt.

► V čom sa Štefan Uher odlišoval od ostatných režisérov, s ktorými ste nakrúcali?

Uher nebol iba vynikajúci filmár. Ja som ho vždy vnímal ako absolútneho umelca, ktorý sa témou zaoberal komplexne. Keď ho trápil nejaký morálny alebo spoločenský problém, cítil potrebu podať ho ľuďom. Nerobil to však mentorsky. Svojimi filmami problémy otváral, no nemusel ich nevyhnutne aj vyriešiť. Obnažil ich a nechal na divákoch, ako s nimi naložia.

► Vaším prvým spoločným hraným filmom bolo prelomové Slnko v sieti. Prečo ste nestáli za kamerou už pri Uhrovom debute My z deviatej A?

Nikdy som o tom nepremýšľal. Viem iba jedno – medzi tými dvoma filmami je priepastný rozdiel. Pri nakrúcaní Slnka v sieti sme sa usilovali o autentický obraz života mladých ľudí a zároveň sme chceli isté významy vyjadriť symbolicky. Už na FAMU nás učili obrazom vyjadriť pojem – napríklad radosť alebo utrpenie. Slnko v sieti bol presne ten typ filmu, ktorý ma lákal. Moja práca nespočívala iba v riešení technických úloh. S každým záberom som sa snažil stotožniť a myslím si, že to zapôsobilo aj na Uhra. Vznikla medzi nami vzácna profesionálna dôvera, ktorá je prvým predpokladom úspešnej tímovej práce.

► Vaša spolupráca sa javí ako vzácne stabilná...

Možno z odstupu. Uher mi po ukončení nakrúcania nikdy nesľúbil spoluprácu na ďalšom filme. Spravidla ma oslovoval producent. Povedal niečo ako: „Uher s tebou chce nakrúcať film.“ Pritom sme sa veľakrát stretli osobne a nič sa nedialo. Musíme odlíšiť osobné a profesionálne vzťahy. Priateľstvo niekedy pomáha, no nie je podmienkou. V profesionálnom živote ide predsa len o veľa – režisér zodpovedá za to, čo jeho tím vystrája. Nemôže si dovoliť hrnúť sa s nejakým kamarátom do katastrofy.

Úryvok z rozhovoru publikovanom v časopise k DVD Organ (vydal SFÚ, autor: Pavel Smejkal).