Rozhovor s Pavlom Pekarčíkom

Aj keď je Pavol Pekarčík skúseným filmárom, Hluché dni sú jeho samostatným debutom. Je autorom viacerých krátkych filmov, podieľal sa na fi lmoch Cigán Martina Šulíka alebo Až do mesta Aš Ivety Grófovej a spolu s Ivanom Ostrochovským a Petrom Kerekesom režíroval celovečerný dokument Zamatoví teroristi, ktorý mal v roku 2013 premiéru na MFF Karlove Vary a nasledujúci rok získal na Berlinale Cenu čitateľov denníka Tagesspiegel.

Vo svojom filme ste sa zamerali na špecifickú skupinu – nepočujúce deti z rómskych osád. Ako ste si vybrali tento námet a protagonistov?

Rád sa pohybujem v „iných“ priestoroch – či už je to priestor slovenskej národniarskej krčmy, prvomájová manifestácia zvyškov komunistickej strany, alebo prostredie rómskej osady. Snažím sa pozorovať, čo mám s týmito ľuďmi spoločné a v čom sme naopak rozdielni. Námet mi vnukla moja manželka. Jeden večer sme si spolu prechádzali fotky z rómskej osady, keď sa ma opýtala, kto je ten chlapec s nežnými očami. Povedal som jej, že je hluchonemý a že má prezývku Bajaja. Po chvíli som si uvedomil, že nepočujúce rómske deti sú vlastne „iným“ priestorom vo vnútri „iného“ priestoru, sú okrajom okraja.

Silnou líniou vo filme je upínanie sa detí na vzory, ktoré vidia v televízii a ktoré sa snažia napodobňovať. Ich životy sú pritom neskutočne vzdialené a my tušíme, že tieto deti vlastne nemajú šancu. Bola táto téma vo filme prítomná od začiatku, alebo vyplynula až postupne?

Príbeh Mariána vznikal oveľa skôr, ako sa našli ostatní protagonisti. Jedným z prvých záberov filmu bol Marián sledujúci film Jeana-Clauda Van Damma Krvavý šport. Na desatinu sekundy presne opakoval pohyby hlavného hrdinu, pretože má napozerané všetky Van Dammove filmy. Neveriacky som na to pozeral a začal nakrúcať. V obraze totiž vzniklo prelínanie sa troch či dokonca štyroch „iných“ priestorov. Jedným je filmová fikcia Krvavého športu. Druhým je život samotného Mariánovho vzoru Van Damma, ktorý je na míle vzdialený tretiemu priestoru, realite života v biednom domčeku bez elektriny a vody. A potom je tu priestor, kde si divák uvedomuje, že z Mariána Jean-Claude Van Damme ani rušňovodič zrejme nebude. Takto vznikol základný vzorec filmu. Nájsť ďalších protagonistov bolo potom jednoduché – každé dieťa má totiž svoj sen, stačilo len pozorovať.

Film zjavne zachytáva dlhšie časové obdobie. Ako dlho ste ho nakrúcali?

Prvé zábery a koncept prvého príbehu vznikali niekedy okolo roku 2012, no nemôžem povedať, že nakrúcanie trvalo sedem rokov. Keď s postavami trávite veľa času, znamená to neraz, že im pomáhate s množstvom bežných vecí. Keď hovorím o „iných“ priestoroch, znamená to, že ich priestor je naozaj iný. Až na takýchto miestach si začínate uvedomovať rozdelenie spoločnosti. Dovtedy ste spolu s priateľmi rovnakého veku a vzdelania, skrátka podobnými ľuďmi, no tu odrazu zistíte, že existujú ľudia s úplne inými problémami.

Film je nakrútený v statických záberoch neraz so zaujímavou kompozíciou, ktoré na seba nadväzujú skôr voľne – pôsobí ako séria obrazov, ktoré ožili. Prečo ste sa rozhodli nakrúcať takýmto spôsobom?

Film som začal nakrúcať sám, pretože som chcel zažiť niečo, čo sa so štábom zažiť nedá. Až neskôr sa pridal kameraman Oto Vojtičko – preto, keď budete film pozerať, všetky zlé zábery som urobil ja a všetky pekné urobil on. A keďže som v rámci situácie nechcel používať klasické strihové rozprávanie, prevládajú skôr širšie zábery – nechcel som účinkujúcich prosiť, či by scénu nemohli zopakovať ešte raz, len aby sme si mohli posunúť kameru alebo vymeniť objektív. Zároveň tým, že v situácii nie je žiaden strih a je zachytená v celku, sa divák môže naladiť na rytmus protagonistov a pozorovať ich v ich tempe. Myslím si, že touto pomalosťou sa dá čo to nasať z „iného“ priestoru. Ako séria obrazov pôsobí možno preto, lebo som na začiatku intenzívne rozmýšľal nad prienikmi médií fi lmu a fotografie, na ich vzájomnom ovplyvňovaní sa.

Film je uvádzaný ako hybrid medzi fikciou a dokumentom. Môžete bližšie popísať, ako ste pracovali s realitou a pretvárali ju?

Každý z príbehov má situácie, ktoré vznikli observačným spôsobom. Sú to autentické momenty, ktoré by sa scenáristovi vymýšľali ťažko a ktoré by sa ťažko nakrúcali 50-člennému štábu. Aby však táto séria obrazov tvorila príbeh s hlavou a pätou, bolo potrebné niektoré obrazy dokrútiť. Tu mi veľmi pomohli kamaráti Marek Leščák a Ivan Ostrochovský. Celkovo som projekt začínal s tým, že ho chcem robiť úplne sám, no postupne som zistil, že to nie je jednoduché. Tak doň pribudli ľudia, ktorí častokrát pomáhali nezištne; podarilo sa mi objaviť veľa pekných ľudí, bez ktorých by tento film nevznikol, za čo im všetkým ďakujem. Dobré vzťahy som si vybudoval aj s protagonistami, preto sa potom realita pretvárala ľahko. Vo vymyslenej situácii sa správali autenticky a cítili sa v nej pohodlne. Podarilo sa to do tej miery, že sám si už nie som celkom istý, čo som režíroval a čo sa naozaj stalo.

Súvisiace AIC články:
Hluché dni (r. Pavol Pekarčík) budú v svetovej premiére predstavené v súťaži Na východ od Západu.

publikované: 21.06.2019
aktualizované: 09.09.2019