Interview s Martinom Gondom

Martin Gonda je absolventom Filmovej a televíznej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave, magisterský titul získal v odbore filmovej a televíznej réžie. Niekoľko mesiacov strávil stážou v produkčnej spoločnosti Atelier de Film v kooperácii s Caragialovou akadémiou divadelných a filmových umení v Bukurešti. Pracoval ako asistent producenta rôznorodých komerčných projektov, ale aj ako vedúci programového oddelenia festivalu krátkometrážnej tvorby Arcadia Short Film Fest. V súčasnosti pracuje na televíznej dokumentárnej sérii a pripravuje svoj celovečerný debut

Nie je až tak obvyklé, aby sa film mladého režiséra venoval životu detí a tínedžerov v rurálnych častiach krajiny. Ako vznikla táto téma?

Pri hľadaní témy ma inšpiroval magisterský námet Dominiky Udvorkovej, v ktorom sa dospelý muž vyrovnáva so stratou svojho brata. Rozmýšľali sme, ako túto tému spracovať do krátkeho filmu. V tejto fáze sme do tímu prizvali Martina Šustera. Pri práci na príbehu sme však zistili, že viac než vyrovnávanie sa so stratou súrodenca nás zaujíma ich vzťah ako taký. S detskými charaktermi a situáciami sa nám navyše omnoho lepšie pracovalo, oveľa viac sme o tom vedeli. Téma sociálnej nerovnosti a biedy sa do filmu dostala neskôr.

Čím vás prilákala rusínska oblasť?

Príbeh sme zasadili do bližšie neurčeného zanedbaného a zabudnutého regiónu. Zber materiálu uľahčil fakt, že toto prostredie som dôverne poznal. Moja rodina má chatu na východe Slovenska, v Uličskej doline, v ktorej žije početná rusínska komunita. Ako malý chlapec som v doline trávil letá, stretával sa s podpultovým predajom pašovaných cigariet, pohraničiarmi, ktorí mi rozprávali historky o prevážaní migrantov cez hranice či o tom, ako obyvatelia vykopávali bomby na poliach. S kamarátmi z dediny sme chodievali na túry po potoku, hľadali bomby a niektorí ich potom odpredávali ďalej. Hľadali sme tiež helmy či odznaky z prvej i druhej svetovej vojny.

Pohli nami príbehy tamojších obyvateľov a scenár samotný sme napasovali konkrétne na toto prostredie. Chceli sme ukázať deštruktívny dopad zlej sociálnej situácie na spoločnosť a zamerali sme sa na postupný rozpad vzťahov a úpadok morálky. Odkaz a príbeh filmu sa nám sám rodil pred očami. Sledovali sme, ako davová psychóza plynúca z materiálnej neistoty a každodenná tvrdá realita v malej doline vplýva na dospievanie a vzťah súrodencov, ktorí sú kvôli niečomu, čo nedokážu ovplyvniť, ostrakizovaní na každej úrovni ich sociálneho života. Akú budúcnosť majú pred sebou?

Čerpali sme teda z vlastných zážitkov, ale nebáli sme sa pomôcť si aj fabuláciou, ktorá by naplnila náš dramaturgický zámer.

Ide teda hlavne o spomienky vás troch...

Súvisí to s názvom filmu. Až tesne pred finalizáciou scenáru som čítal rozhovor s Wernerom Herzogom, kde spomína heslo „Pura Vida“. Pod čistotou života má na mysli holý život. V celej jeho neokresanosti a surovosti. Ako keď poviem, že som si zachránil holý život. Holý život je v tomto prípade ako holá veta. Bez príkras a pretvárok. To podstatné a úprimné. Čisté a pravdivé. Odrazu som mal pocit, že toto je kľúč k nášmu scenáru. Život vraj musíme prežiť v jeho elementárnych vrstvách. Čo to ale znamená? Večná ľudská snaha o zachytenie reality človeka neustále usvedčuje z jeho neschopnosti ju zachytiť, ale možno práve z toho pramení jeho túžba ju pretvárať. Človek tak dospeje k záveru, že nemusí nevyhnutne ľpieť na realite, aby zachytil pravdu.

Narozdiel od mnohých iných filmov zachytávajúcich súčasnú mládež ste takmer úplne obišli multimediálne prvky a nahradili ich prírodou. Prečo?

U tých mladých je zriedkavé, že idú ku kamošovi hrať Counter-Strike. Prekvapilo ma, že množstvo z nich napríklad robí workout. Za mojich čias som počas hodiny dejepisu premýšľal, aký trik na skejte sa dnes po škole budem učiť. Oni premýšľajú nad tým, ako budú cvičiť. Chodia sa hrávať do lesov airsoft, stavajú hrádze, stopujú zver, hrajú futbal. Pre nás je to svojím spôsobom idea čistého detstva. Pre nich je to normálna vec. Asi je to trochu zromantizovaná predstava, ale človek nadobúda dojem, že majú čas. Majú čas objavovať, čas na nudu a zároveň čas na to, aby ju prekonali, čas dostať sa do problémov a nájsť z nich cestu von, čas snívať, čas ponoriť sa do svojich hobby, čas čítať čokoľvek iné ako povinnú literatúru. Dieťa potrebuje svoj priestor na to, aby samo dospelo. Každý z nás sa cez svoje skúsenosti určitým spôsobom vychováva sám.

Do hlavných úloh si odvážne obsadil mladých nehercov. Ako si ich našiel?

V prvom rade sme nechceli takých, ktorí už účinkovali v divadelných predstaveniach, alebo boli z umeleckých škôl. Chceli sme ľudí, ktorí „nehrajú“, no skutočne existujú, teda budú autentickí a zároveň schopní prirodzene improvizovať. Kasting sme robili takmer na každej základnej škole v kraji a videli veľké množstvo detí. Robili sme s nimi rôzne cvičenia, aby sme zistili, ako sa orientujú v priestore, vnímajú veci, improvizujú, ako rýchlo sa učia. Dôležitá bola taktiež typológia. Keď sme hľadali napríklad niekoho, kto vo filme šikanuje, pozerali sme sa po drsnejších typoch, ktoré majú v triede autoritu, neboja sa nás a budia dojem, že nemajú práve veľký rešpekt pred autoritami všeobecne. Zároveň je to len škrupinka, pod ktorou sú to dobrí chalani, a toto je z rôznych dôvodov ich spôsob, ako sa povedzme chrániť.

Vybrali sme asi 15 chalanov, ktorí sa nám najviac hodili a ďalej sa s nimi stretávali, rozprávali, hrali futbal, chodili na kofolu.

Ešte pred nakrúcaním som sa s nimi skamarátil a rozprával sa o ich každodennom živote. Vysvetlil im ich charaktery a ďalej len nahadzoval situácie podľa scenára, ktorý mali zákaz čítať. Potom som ich pároval do dvojíc, trojíc, dával im skúšať jednotlivé scény, aby sme videli, ako pôsobia na kamere, aká je medzi nimi chémia.

Do akej miery využívali improvizáciu?

Vždy vedeli o čo ide, poznali dramaturgiu scény. Ale nikdy sme im nepovedali, čo majú presne urobiť, len naznačili. Improvizovali celkom dosť. Drvivá väčšina situácií im nebola cudzia, vedeli ich obsiahnuť a to im dovoľovalo čerpať z vlastných životných skúsenosti. Myslím, že aj vďaka tomu sa dosiahla ich väčšia autenticita. Najmladší chlapec bol síce akoby celý čas v jednej polohe, čo som si potom aj chvíľu vyčítal, ale myslím, že sám o sebe funguje. Zároveň som názoru, že ak by som im dal do rúk scenár s presnými replikami, vytiahol by som z nich akurát to najhoršie divadelné herectvo.

Týmto filmom si ukončil školu, čomu sa chceš ďalej venovať?

Počas rešeršov a obhliadok v regióne sa nám začali otvárať ďalšie témy. Najvýraznejšie na nás zapôsobil príbeh vysídlenia rusínskych obyvateľov zo siedmich rusínskych dedín z dôvodu výstavby vodnej nádrže Starina. Príbehy Rusínov, ktorých začal štát presídľovať, museli sa odsťahovať z krásnej prírody, z domov s veľkými pozemkami, do dvojizbových bytov, do betónovej rakvy. Niektorí tento prechod nezvládli a umreli, iní sa s tým zmierili ako s nevyhnutnosťou, pretože šlo o verejný záujem. Niektorí to dodnes vnímajú ako ťažkú krivdu. Domy sa búrali buldozérmi, vypínali im elektrinu, do obcí prestali chodiť autobusy, prestali tam dovážať potraviny. Tí, ktorí odmietali odísť, začali si sami vyrábať elektrinu vlastným dynamom v blízkom potoku.

Téma ponúka mnoho perspektív na realizáciu. Cez vysídlencov, ktorí boli nútení vzdať sa domova, ktorý si tak ťažko za dlhé obdobie vybudovali. Alebo z perspektívy umelcov, ktorí to v tom čase dokumentovali. Momentálne sme v štádiu príprav dokumentárneho filmu o vysídlení Stariny, ktorý vo forme štipendia podporil Audiovizuálny fond. Dokument slúži aj ako rešerš k pripravovanému hranému filmu o tejto téme, na ktorom už nejakú dobu spoločne pracujeme a hľadáme materiál, z ktorého vytvoríme plnohodnotný príbeh.

Súvisiace AIC články:
Slovenský film v sekcii Cinéfondation

publikované: 06.05.2019
aktualizované: 09.05.2019