Rozhovor s Mirou Fornay

Váš film je príbehom odhodlanej hrdinky, ktorá nebojácne ide za svojím cieľom. Jej východisko je zároveň veľmi všedné, je to niečo, s čím sa zrejme stretlo mnoho detí – ide hľadať stratenú andulku. Prečo bolo pre vás dôležité vytvoriť takýto typ hrdinky?

Inšpiráciou mi bola v tom čase sedemročná Romy Willems, hoci vôbec nejde o dokumentárny film. Postavu som napísala pre ňu, lebo má k takejto hrdinke veľmi blízko – cítila som, že by mohla byť pre ostatné dievčatká v jej veku veľkou inšpiráciou. Romy, naša malá hlavná herečka, má totiž veľké srdce a nezlomné odhodlanie, pre druhých urobí maximum. Miluje zvieratká a prírodu, je dušou dobrodruh a malá bojovníčka. Ak sa niekomu ubližuje, Romy neváha a zasiahne. Ak niekto potrebuje pomoc, ona mu pomôže. Je priama, úprimná a energická. Zvyčajne sa takého vlastnosti pripisujú chlapcom, no podľa mňa je to len stereotyp. V našom prípade je Romy tá akčná a nebojácna, zatiaľ čo jej kamoš Cypko je oveľa opatrnejší.

Hlavná hrdinka počas svojej cesty nielen stretáva, ale i bližšie spoznáva viacero ľudí. Uvažovali ste o nich ako o nejakých typoch zaujímavých ľudí, ktorí sa nachádzajú okolo nás a možno si ich až tak nevšímame?

Postavičky, ktoré Romy stretáva, sú reálne z nášho sveta, no zároveň sú aj archetypmi, aké poznáme z rozprávok. Tým, že ich hrajú talentovaní neherci, vyzerajú veľmi prirodzene a autenticky. Keď som s deťmi začala pracovať na fiktívnom príbehu fiktívnej Romy, hrali sme hru cesta hrdinky. Túto hru som adaptovala z dospeláckej terapeutickej metódy cesta hrdinu, ktorú som ako výcvik na rozvoj osobnosti absolvovala v roku 2019, len som ju prispôsobila deťom. S Romy, Cypkom a Klárkou, ktorí vo filme hrajú, sme tak strávili čas plný dobrodružstiev, zatiaľ čo som písala scenár. A keďže rada pracujem spontánne, do príbehu mi počas nakrúcania občas vkĺzla nová postavička, ktorú sme v lese stretli, ako napríklad pán na člne – ten v pôvodnom scenári nebol. Veľmi však chcel vo filme hrať, a tak sa stal pánom Pagáčikom alias Výzvou. V postavách Cisára zo štrkoviska či Kráľovnej podsvetia – bezdomovkyne Danice som však obsadila hercov zo svojho predchádzajúceho filmu. A opäť si tu zahrala aj moja mama Mária. Deti ju milovali. Neuvažovala som o postavách, ktoré si možno až tak nevšímame, no niečo na tom bude. Postavy sú zaujímavé aj tým, že naša spoločnosť si ich veľmi nevšíma, či už ide o starších ľudí, alebo ľudí bez domova. Nebol to však zámer, ľudia mimo mainstreamu ma skrátka vždy priťahujú.

Film ide pri jednotlivých stretnutiach tak trochu za realizmus. Prečo ste sa rozhodli pre takýto postup?

Keď pracujete s deťmi v magickom prostredí lesa s prastarými stromami a nádhernou riekou a objavujete s nimi rôzne zákutia, otvárate vo svojej duši nový priestor. Ja som ako dieťa, mám neobmedzenú fantáziu a deti sa mi stali vysnívanými partnermi, preto sme sa občas z reálneho sveta presunuli za jeho hranice. No stále sme pracovali s miestami a atmosférou, ktoré jednoducho boli v dunajských lesoch. Tá atmosféra je magicko-realistická.

Dej filmu sa takmer celý odohráva v lese. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto prostredie?

Bolo to jednoduché rozhodnutie. Keď sme film vymýšľali, písal sa rok 2020 a okolo nás bola pandémia. Keď sme v lete 2021 nakrúcali, pandémia síce ustupovala, no les bol ideálny priestor na prácu bez ohrozenia. Aj keď sme sa pravidelne testovali a dbali na všetky opatrenia, v lese sme mali bezpečné prostredie. Zároveň som chcela upozorniť, ako sú lesy a celkovo príroda pre nás podstatné. Venovala som tento film deťom, stromom a rieke, lebo to je pre mňa posvätná trojica, bez ktorej by už naše ľudské spoločenstvo určite dávno vyhynulo.

Už ste spomínali, že ste scenár písali pre konkrétnu hereckú predstaviteľku. Ako sa vám pracovalo s detskou herečkou?

Pracovalo sa mi skvelo. Romy ma rovnako veľa energie ako ja, a preto sme sa v tomto ohľade nemuseli kontrolovať. Mala som jej dôveru a ja som úplne dôverovala jej, i keď sme v dôsledku únavy mali niekedy aj ťažšie chvíle. Nakrúcanie bolo totiž minimalistické – nemali sme žiadne maskérky, kostymérky, scénografky a podobne; základný štáb tvorilo sedem ľudí, najviac nás bolo na mieste dvanásť. A to sme robili hraný film! Pre Romy bolo ťažšie opakovať scénu viackrát, niekedy sme ju išli viac ako trikrát, pretože sa musela presne naučiť repliky, hoci ešte nevedela čítať. No napriek všetkým ťažkostiam to bola krásna práca a všetci sme sa vzájomne obohatili.

Súvisiace AIC správy:
Mimi v sekcii Generation Kplus

publikované: 07.02.2023
aktualizované: 07.02.2023