Štát si udržiaval kontrolu aj vstupom do intimity žien, ukáže Prameň

Po Cenzorke (2021) režiséra Petra Kerekesa z prostredia ukrajinskej ženskej väznice, na ktorej sa podieľal ako producent a scenárista a ocenili ju v Benátkach, Chicagu, Les Arcs či Káhire, chystá Ivan Ostrochovský ďalší „ženský“ príbeh. So spoluscenáristom Marekom Leščákom situovali Prameň do socialistického Československa 80. rokov a zamerajú sa na sterilizácie Rómiek a fungovanie interupčných komisií.

„Interupčné komisie sú asi najsmutnejším príkladom vstupovania komunistického režimu do súkromia žien v Československu,“ povedal pre Film.sk Ostrochovský, ktorý film bude aj režírovať. Prameň už podporili slovenský Audiovizuálny fond aj český Státní fond kinematografie a predstavia ho v rámci Berlinale Co-Production Market.

„Práve prebiehajúca pandémia nám ukázala krehkosť našich práv a hodnôt, ako aj ich protirečenia,“ uviedol Ostrochovský v explikácii pre Audiovizuálny fond. Viac ako samotná pandémia Ostrochovského vystrašilo to, ako umožnila štátu, aby vstúpil do nášho súkromia a v Prameni sa chce pozrieť na dobu, keď zákony a nariadenia kontrolovali naše najintímnejšie zákutia. Film chce pritom reflektovať i to, že mnohí dnes na toto obdobie spomínajú s romantickým sentimentom.

Ako to býva, aj za zriadením interupčných komisií bol zrejme dobrý úmysel. „Komisie vznikli, pretože štát chcel znížiť veľký počet interrupcií. Komisia mala odhaľovať dôvody, prečo sa ženy odhodlali k interrupcii, a snažiť sa im pomôcť,“ uvádza explikácia filmu. Počet interupcií však neklesal, ale rástol. Ženy sa členom komisií museli spovedať z najintímnejších otázok. Ušľachtilý cieľ sa podľa Ostrochovského zvrhol a komisie fungovali ako nechutný kontrolný nástroj štátu, ktorý delegoval moc na svojich okresných aparátčikov. Ženy, ktoré sa pred ne museli postaviť, často osobne poznali. „Pred týmito komisiami stáli desiatky tisíc žien. Dodnes o tom nechce nikto hovoriť,“ uvádza explikácia.

Ako možných koproducentov vidia tvorcovia napríklad krajiny východnej Európy, ktoré sa dokážu identifikovať s témou filmu. „Príbeh chce odzrkadliť predsudky, ktoré sú na Slovensku voči akejkoľvek inakosti hlboko vrastené.“

Ivan Ostrochovský sa v Belríne predstavil už v roku 2014 ako spolurežisér dokumentárnej komédie Zamatoví teroristi (2013), ktorá tu získala Tagesspiegel Readers' Jury Award. Berlinale uviedlo aj jeho snímky Koza (2015) a Služobníci (2020).

Berlinale Co-Production Market, kde predstaví novinku Prameň sa koná od roku 2004 a z filmových projektov, ktoré tu odvtedy hľadali podporu koprodukčných partnerov, to do cieľa, teda k divákovi, úspešne dotiahlo vyše 330 filmov. Mnohé mali premiéru na áčkových festivaloch a zbierali ceny. Jedným z najaktuálnejších príkladov je Smolný pich aneb Pitomý porno (2021), za ktorý si vlani rumunský režisér Radu Jude odniesol z Berlinale Zlatého medveďa. Berlinale Co-Production Market sa v minulosti zúčastnili aj Quo vadis, Aida? (2020) bosnianskej režisérky Jasmily Zbanić či oceňovaný animovaný dokument Utiecť (2021) dánskeho režiséra Jonasa Pohera Rasmussena. Zo slovenských filmov tu partnerov hľadal napríklad v roku 2010 Môj pes Killer režisérky Miry Fornay, ktorá s ním o tri roky neskôr zvíťazila v hlavnej súťaži rotterdamského festivalu a získala Tiger Award.

Autor: Matúš Kvasnička
Zdroj: Film.sk Berlinale Edition 2022

publikované: 20.01.2022
aktualizované: 27.01.2022