Rozhovor s Vierou Čákanyovou

Viera Čákanyová (1980) je dokumentárna režisérka a scenáristka. Jej krátko- a stredometrážne filmy získali viacero medzinárodných ocenení, okrem iného na Visions du réel 2010 a Kasseler 2010 (obe za film Alda, 2009). FREM je jej celovečerný debut.
Váš film hovorí o tom, ako umelá inteligencia prešla do fyzického sveta a spoznáva ho. Ako vznikol tento námet?

- Dlhšiu dobu ma zaujímal technologický vývoj v oblasti umelej inteligencie a ďalších nástrojov, pomocou ktorých sa snažíme prekročiť evolučné biologické limity svojho živočíšneho druhu. Čo sa týka umelej inteligencie, jej vývoj môže byť veľmi nepredvídateľný, čo je dobrý stimul pre akúkoľvek umeleckú imagináciu. V mojom filme teda nie je hlavná postava človek, ale nová forma inteligentnej neľudskej entity, pozorujúcej prírodný svet, ktorého sme súčasťou. Myslím si, že nastáva doba, keď sa potrebujeme pozrieť na seba z odstupu, z nadhľadu, nie seba-stredne, ako sme to doteraz mali v obľube. Možno je to aj otázka nášho prežitia na tejto planéte, ktorú zatiaľ úspešne a cieľavedome ničíme.

„Hlavnou postavou“ vášho filmu je umelá inteligencia, film naznačuje jej prítomnosť a samostatnosť v konaní, no zároveň ostáva bez „tela“, fyzickej prítomnosti, spoznávame ju iba skrz jej pohľad. Prečo ste sa rozhodli pre takýto prístup?
- Chcela som, aby sa divák ocitol akoby v hlave tejto entity, čo subjektívny pohľad najlepšie umožňuje a zároveň podporuje v tomto prípade problematické stotožnenie sa s „hlavnou postavou“ filmu. Tomu je prispôsobené aj procesing zvukov vo formáte 5.1, ktorý pracuje s priestorovým rozložením jej mentálnych procesov. Fyzický aspekt tela a telesnosti však vo filme je prítomný, minimálne v podobe tieňa na snehu, takže je evidentné, že nejde len o nejaké abstraktné vedomie. Ako je naznačené aj v prológu, entita využíva určitú „fyzickú protézu“, aby vystúpila zo svojho prirodzeného digitálneho sveta a preskúmala ten prírodný, organický.

Spomenuli ste subjektívny pohľad a identifikáciu s „hlavnou postavou“, no ako sa môžeme identifikovať či dokonca byť empatickí k neľudskej entite?
- My ľudia máme prirodzenú potrebu antropomorfizovať, čo je zároveň výhodou (uľahčuje to divákom stotožnenie sa s postavou), ale aj úskalím v tomto konkrétnom/špecifickom prípade. Ako sa dá myslieť niečo principiálne neľudské? Musela by som vystúpiť z vlastného (ľudského) mozgu, použiť nejaký meta-mozog, ktorý by mi túto úvahu vôbec umožnil. Takže – pre mňa aj všetkých spolupracovníkov bola tvorba tohto filmu neustálym atakovaním hraníc vlastnej imaginácie.

Prečo ste sa rozhodli nakrúcať na Antarktíde? Prostredie na mňa pôsobí ako pred príchodom človeka a zároveň po jeho odchode.
- Presne preto! Termíny „pred“ a „po človeku“ sú z hľadiska geologického času zanedbateľné, vymedzujú absurdne krátky okamih. Príroda/hmota tu bola v nejakej podobe dávno pred nami a prežije aj po nás. Práve na Antarktíde si tieto súvislosti človek veľmi dobre uvedomuje. Krajina okolo neho je väčšinou anorganická, monumentálna, nádherná a indiferentná zároveň. Dáva sa oku a vedomiu človeka, aby ju pozoroval a reflektoval, kým má vyhradenú svoju „geologickú chvíľku“.

Prázdne prostredie Antarktídy pôsobí postapokalypticky. Išlo o snahu vniesť do filmu tému klimatickej zmeny? Umelá inteligencia i klimatická zmena patria medzi najväčšie hrozby ľudstva, obe sa vymkýnajú alebo v skorej dobre zrejme vymknú ľudstvu spod kontroly. Myslíte si, že je medzi nimi nejaký súvis?
- V súčasnej vedecko-technickej paradigme, sme si zvykli spoliehať sa na technologické vynálezy, že nám pomôžu vysporiadať sa s čoraz komplexnejšími problémami, ktoré svojou činnosťou vytvárame. Jedným z extrémne komplexných problémov je klimatická zmena.
- Aby sme vedeli vyhodnotiť vzťahy medzi miliónmi rôznych vstupov, výstupov, vplyv a mikrovplyvov, zbierame obrovské objemy dát, ktoré nám pomáhajú triediť, vyhodnocovať a hľadať medzi nimi súvislosti práve rôzne formy umelej inteligencie. Je to len jedno z jej využití v oblastiach, ktoré presahujú kapacity ľudského mozgu. Zároveň ale vytvárame umelé neurónové siete na báze evolučných biologických mechanizmov, ktoré sú schopné sami sa učiť a zlepšovať. Nikto nevie s istotou predpovedať, kam táto kremíková evolúcia bude smerovať. Existuje odôvodnená obava časti vedeckej komunity, že keď umelá inteligencia presiahne našu úroveň inteligencie, prestaneme mať nad ňou kontrolu. Zároveň intenzívne pracujeme na vlastnom sebazničení v podobe postupujúcej klimatickej zmeny. Už teraz je jasné, že jej dopady sú nevyhnutné, otázne je, nakoľko fatálne pre (nielen náš) biologický druh. Ponúka sa teda predstava, ktorá je východiskom pre film FREM. Nástup nového, „postľudského“ pozorovateľa, svedka nášho zániku.

Súvisiace AIC správy:
FREM v sekcii Forum

publikované: 12.02.2020
aktualizované: 13.02.2020