English                                                        Nedeľa 24.02.2019, 06:11




BERLINALE
Medzinárodný filmový festival Berlín

Rozhovor s Martinom Smatanom

Slovenský tvorca animovaných filmov Martin Smatana (1991) vyštudoval magisterský stupeň v odbore Animovaná tvorba na FAMU v Prahe. Počas štúdia absolvoval stáž v tallinskom štúdiu Nukufilm. Na Berlinale predstavil pred štyrmi rokmi v súťažnej sekcii Generation Kplus svoj debut Rosso Papavero. Tento rok tam má novinku Šarkan. Zaujímavá je už tým, že tlmočí zložitú tému detskému divákovi.

Film Šarkan je o pohľade dieťaťa na starnúceho dedka, na smrť, na stratu milovanej osoby. Čo ťa lákalo k riešeniu takýchto tém vo filme pre deti a ako ste s nimi pracovali?
– Keď som ho začal vyvíjať, mnohí sa ma pýtali, či som sa zbláznil. Veľa som vtedy čítal o tom, ako sa má s deťmi baviť o takýchto náročných otázkach, ako im na ne odpovedať, povedať pravdu a nebagatelizovať to. Zároveň sme sa snažili podať tému metaforicky, so symbolikou, ale tak, aby to bolo pre dieťa zrozumiteľné. Film sme vyvíjali veľmi dlho aj preto, lebo bolo pre nás podstatné, vložiť do rozprávania o smrti veselosť, perspektívu a nádej.

Vytvoril si rozkošný, vábivý svet, ktorý na jednej strane využíva pomerne populárne odtiene pastelových farieb, ale zároveň sa nesnaží silou-mocou zapáčiť.
– Tá téma je natoľko náročná, až sme si o to viac uvedomovali potrebu urobiť film po vizuálnej stránke čo najmilší. Napríklad sa nám páči, že naše bábky nemajú všetky časti tváre, iba obočie a oči. Inšpirovali sme sa mimikou zvierat, pretože ľudia majú veľmi radi roztomilé psíky a často len kvôli výrazu ich očí. Funkčné je to asi aj z toho hľadiska, že malé deti často odčítavajú emócie z mimiky, je to vlastne jedna z našich prvých schopností. A ďalším dôvodom takéhoto rozhodnutia bolo urobiť univerzálny film.

Je pre teba ako tvorcu filmov pre detských divákov dôležitý ich pohľad už v počiatočných fázach? Ako to bolo pri Šarkanovi?
– Púšťali sme nejakým deťom animatik a následne sme sa ich pýtali otázky, z ktorých malo vyplynúť, či to pochopili, alebo nie. Mali sme s tým dobrú skúsenosť. S Ondrom (kameraman Ondřej Nedvěd – pozn. red.) sme sa veľmi tešili, že dokázali presne pomenovať, čo sme zamýšľali. Niektorí to dokonca formulovali takým spôsobom, že by sme to tak nedali ani my.

Skúsenosť v poľskom štúdiu CeTA máš vďaka predvlaňajšiemu víťazstvu na pitchingovom podujatí na Animarkte v Lodži. Ako sa pozeráš na túto skúsenosť?
– Tam už to bolo naozaj na vysokej úrovni. Mali sme k dispozícii plne vybavenú halu, dostali sme troch pomocníkov. Pôvodne sme výrobu plánovali v Prahe, až po tej výhre sme mohli výrobu rozšíriť a dovoliť si aj zábery, ktoré by sme predtým nikdy nenatočili. Väčšie, vzdušnejšie… Keďže je téma filmu aj o lietaní, dobre nám to padlo.

Prečo si sa vybral práve cestou bábkovej animácie, keď je tak finančne i časovo náročná a mladí animátori dnes siahajú skôr po modernejších technikách?
– Páči sa mi, že je to vyrobené ručne a všetko, čo vidno vo filme, aj skutočne existuje, dá sa to chytiť, vidieť, z akých je to materiálov. Jeden z mojich prvých záznamov v našej rodinnej knihe detských výrokov znie, že chcem na narodeniny pilník, vrták, dláto a zverák. Keď som mal asi sedem rokov, vyrobil som si také postavičky – armádu a potom som si ich vyfotil, posunul, zase vyfotil, posunul... Vôbec som nevedel, že sa to volá animácia, a už vôbec nie to, že bábková a že sa ňou budem o pár rokov živiť.

Už si hovoril, ako si vymyslel námet, ale aký postup volíš pri písaní scenára?
– Scenár som robil pri oboch svojich filmoch s Ivanou Sujovou. Pri Šarkanovi trval celý vývoj veľmi dlho. Skajpovali sme si, stretávali sa, ale verziu, ktorú sme natáčali, som si už písal sám. Z dramaturgického hľadiska mi veľmi pomohli pitchingové konzultácie. Keď som bol na Anifilme v Třeboni, konzultoval som s Philipom LaZebnikom, scenáristom z Dreamworks. Hovoril mi, nech sa vykašlem na celú retrospektívnu pasáž, ktorú som tam ešte vtedy mal, a nech to upravím na čo najjednoduchší model. Aby som to vedel vyjadriť v jednej vete: Čím je dedo starší, tým je tenší, a keď je úplne najtenší, odfúkne ho slabý vietor. LaZebnik mi veľmi pomohol, ale bolo to tesne predtým, ako som išiel prezentovať film na Animarkt. Takže som musel za veľmi krátky čas vypracovať nový scenár. No a v Lodži som nakoniec vyhral.

Pitchingy pre teba teda predstavovali veľký medzník v rôznych štádiách vývoja filmu. V čom vidíš ich najväčší prínos?
– Už len v tom, že mám projekt prezentovať, mám si ho pripraviť, formulovať sám pre seba, vyčistiť. Aj samotné vypracovanie prezentácie posúva projekt ako taký, najmä pri vývoji, lebo sú tam ľudia, ktorí robia roky dramaturgov a veľmi rýchlo vedia identifikovať, čo funguje a čo nie.

Máš rozpracované nejaké ďalšie námety a nápady?
– Vo voľnom čase už asi tretí rok pripravujem jeden koncept. Je založený na animácii objektov denného využitia v kombinácii s kreslenou animáciou, čím vznikajú celkom iné objekty. Uvedomil som si totiž, že sa mi páčia filmy, kde nie je technika použitá samoúčelne, ale vychádza zo scenára, a keby bola použitá iná technika, tak by to nemohlo fungovať.

Celý rozhovor si môžete prečítať v anglickom čísle Film.sk (2019)


publikované: 24.01.2019
aktualizované: 30.01.2019