Interview s Martinom Šulíkom

Martin Šulík (1962) je významný a medzinárodne úspešný slovenský filmový režisér. Po siedmich rokoch od nakrútenia posledného celovečerného hraného filmu Cigán, sa vracia späť s roadmovie Tlmočník. Film o dvoch mužoch, ktorí čelia svojim minulými rozhodnutiam bude vo svetovej premiére uvedený v sekcii Berlinale Special.

Film je o dvoch protikladných mužoch, ktorí cestujú po Slovensku, aby spoznali pravdu o vlastnej minulosti. Priznal si, že inšpiráciou sa pre teba stala kniha Martina Pollacka Smrť v bunkri, ktorej príbeh ťa zasiahol. Čo sa ťa dotklo tak, že si sa rozhodol nakrútiť takýto príbeh?
- Pri práci na filme sa vždy zbehne viacero inšpiračných zdrojov a podnetov. Aj tu to bolo tak. Tlmočník bol pôvodne súčasťou desaťdielneho televízneho cyklu Tváre o rôznych povolaniach. Napísali sme ho s Marekom Leščákom a sľubovali sme si od neho, že cez portréty ľudí, ktorí majú rôzne povolania, vznikne obraz spoločnosti, akým je napríklad Balzacova Ľudská komédia. Každú profesiu sme sa snažili zachytiť v nejakom etickom rozpore, cez ktorý sme chceli pochopiť nielen jednotlivých ľudí, ale i spoločnosť, v ktorej žijeme. Televízie o náš projekt neprejavili záujem, zdalo sa im to nákladné, a preto sme sa s Marekom a producentom Rudom Biermannom rozhodli, že filmy, ktoré už máme napísané, začneme postupne nakrúcať. Ako prvý sme si vybrali príbeh tlmočníka.

Obaja hrdinovia filmu sa konfrontujú s udalosťami z obdobia slovenského štátu. Táto téma je dnes veľmi aktuálna, pretože hlas ultrapravicových strán silnie u nás aj v celej Európe a ľudia nepoučení minulosťou majú tendenciu mu podľahnúť. Má byť Tlmočník aj príspevkom do diskusie o tejto téme?
- S Marekom sledujeme, čo sa deje na Slovensku aj v Európe, ako sa na rôznych úrovniach mení myslenie ľudí. Názory veľmi blízke k fašizmu dnes už neprezentujú len rôzne militantné organizácie, ale aj politici na najvyšších miestach. Akoby si neuvedomovali dosah svojich slov. S Marekom sme prešli kus stredného Slovenska, miesta, kde sa náš príbeh odohráva, a bez problémov sme narazili na ľudí, ktorí by chceli poslať niekoho do plynu alebo vystrieľať celé etnikum. Mnoho Slovákov však minulosť nezaujíma, sú pohltení sociálnymi problémami dneška, strácajú vedomie súvislostí a bez mihnutia oka sú schopní akceptovať akúkoľvek politickú demagógiu, ktorá manipuluje históriou a ponúka radikálne riešenia. Naši hrdinovia, podobne ako my, stretávajú na svojej ceste rôznych ľudí, ktorí predstavujú rozličné pohľady na našu minulosť, a z týchto náhodných stretnutí si vytvárajú obraz o svete, v ktorom žijú, o jeho hodnotách.

Peter Simonischek a Jiří Menzel sú výrazné osobnosti. Jeden je skúsený herec, druhý skúsený herec aj režisér. Ako sa to prejavilo pri práci na pľaci?
- Peter a Jirka sú dva protichodné herecké typy. Peter je významný divadelný herec s veľkou filmovou skúsenosťou. Je zvyknutý skúšať a svoju postavu budoval postupne. Jirka o sebe hovorí, že napriek množstvu filmov, v ktorých hral, je iba výrazný typ a dokáže zahrať len samého seba. Na rozdiel od Petra o svojej postave nerád rozprával. Jeho zásada bola: „Nerozprávaj, hraj!“ Zábavné bolo, že oni nielenže hrali protikladné charaktery, ale aj pracovali rozličnými metódami. Peter rád kontroloval svoju prácu na videu a podľa toho, čo videl, dokázal s kritickým odstupom ponúknuť variácie jednotlivých scén. Jirka sa na seba pri nakrúcaní z princípu nepozeral a tvrdil, že dôveruje režisérovi. Zaujímavé bolo, akým spôsobom jeden druhého ovplyvňovali. Keď Jirka rozprával o svojej postave, tvrdil, že ju nechce hrať tragicky, že ju chce hrať s nadhľadom, pretože Ali je už s minulosťou vyrovnaný. Ale keď sme začali nakrúcať, pod vplyvom Petra všetko zmenil. Začal hrať človeka, pre ktorého je minulosť živá a ktorý sa s ňou vyrovnáva až vďaka ich spoločnej ceste.

Netradične rozprávaš príbeh cez roadmovie. Rozhodli ste sa pre tento žáner vzhľadom na motív cesty, ktorý v sebe nesie poznanie?
- S Marekom sa nám páčil nápad natočiť roadmovie s dvoma starými chlapmi. Obaja majú zabehnuté zvyky, nechcú sa prispôsobiť jeden druhému, neustále to medzi nimi iskrí. Vyplynula z toho aj koncepcia snímania. Tešilo ma pozorovať tváre oboch starcov, ako spomínajú na minulosť. Chcel som vidieť, čo pri tom prežívajú, zaujímalo ma, či sa hanbia, smejú, alebo sú dojatí. S kameramanom Martinom Štrbom sme nakrútili mnoho materiálu, ktorým sme chceli rozhovory prekrývať, vytvárať k nim obrazový kontrapunkt, ale napokon sme to so strihačkou Olinou Kaufmanovou všetko vyhodili. Zdá sa mi, že to bolo dobré riešenie. Rád sa pozerám na Jirku a Petra, ako sa postupne spoznávajú.

Celý rozhovor si môžete prečítať vo Film.sk 03/2018

publikované: 05.02.2018
aktualizované: 05.02.2018