Interview s Ivetou Grófovou

Režisérka Iveta Grófová debutovala celovečernou snímkou Až do mesta Aš (2012), ktorú Slovenská filmová a televízna akadémia vybrala ako národného kandidáta na Oscara. Jej ďalší film, adaptácia knihy Piata loď, bol očakávanou novinkou. Svetovú premiéru má práve na 67. Berlinale.

Po autorských filmoch prichádzaš s voľnou adaptáciou úspešného románu Piata loď. S autorkou knižnej predlohy Monikou Kompaníkovou si sa však zoznámila vďaka dokumentu.
– Najprv som o Monike nakrútila televízny dokument s názvom Denník plavby Moniky Kompaníkovej. Tento projekt inicioval a produkoval Petr Minařík, knižný vydavateľ. Bolo to vlastne road movie z autorských čítaní Moniky Kompaníkovej. Z našej spoločnej komunikácie počas ciest som mala veľmi dobrý pocit a pre knihu Piata loď som sa nadchla. Bolo to tesne pred premiérou filmu Až do mesta Aš v Karlových Varoch v roku 2012 a bez hlbokých úvah som sa rozhodla, že sa túto knihu pokúsim sfilmovať. Je to originálna hra s čitateľom a dúfam, že následne aj s divákom filmu. Kniha má emocionálne veľmi silnú zápletku, ktorá dokáže čitateľov ľahko vtiahnuť a nepustiť až do posledných riadkov. Zároveň som si v nej našla svoje vrstvy, ktoré pre mňa boli súčasne aj autorskou výzvou. Pretože na jednej strane sa pozeráme na dojímavý príbeh dvoch detí, ktoré sa snažia čo najlepšie postarať o bábätká, ale na druhej strane je pod tým všetkým vnútorné napätie, obava o život batoliat. Lavírovanie medzi tým pozitívnym a vnútorným napätím, až strachom ma na knihe priťahovalo.

Hlavnú postavu – malú Jarku stvárnila desaťročná Vanesska z Bratislavy, ktorá nemala s hraním žiadne skúsenosti. Režírovať deti je bezpochyby veľmi náročné a treba na to mať svoje metódy.
– Najpodstatnejšie bolo nájsť dievčatko, ktoré je skutočne herecky nadané. Jej rola vyžadovala hlbšiu psychológiu v hereckom prejave a zároveň som v nej hľadala istú iskru, temperament, aby bola postava Jarky pre divákov zaujímavá. To som našla práve vo Vanesske. Najťažšie bolo deti motivovať, aby sa im chcelo nakrúcať a aby ich to bavilo. Keď sa pre ne niečo stalo rutinou, nebolo ľahké prísť na to, ako efektívne pokračovať. Samozrejme, veľkou výzvou bolo, aby detské postavy pôsobili uveriteľne. Išli sme do veľkého rizika, lebo hlavná hrdinka je naozaj takmer v každom zábere a musí utiahnuť celý film. A takisto vieme, že s dieťaťom v hlavnej úlohe sa dospelí diváci ťažko stotožňujú. Snažila som sa urobiť všetko pre to, aby sa pocit istej trápnosti z detského hereckého výkonu nedostavil.

Piata loď je prvým celovečerným filmom pre kameramanku Denisu Buranovú. Prečo si si vybrala do tímu práve debutantku?
– Denisa Buranová so mnou už čiastočne nakrúcala spomínaný dokument Denník plavby Moniky Kompaníkovej. Vďaka tomu sa intenzívne napojila na knihu. Spolupracovala so mnou aj na dokumente Blues pro sólo matky a na ďalších menších projektoch. Hľadala som dobrého parťáka na spoluprácu, pretože vizuálna stránka filmu je pre mňa veľmi dôležitá. A priznávam, že na Piatu loď som chcela skôr kameramanku. Denisa je veľmi silná estétka, má cit pre atmosféru. Je to pre ňu celovečerný debut a tešila som sa aj z toho nadšenia, ktoré do filmu priniesla. V podstate som viacerých členov štábu oslovila ako debutantov, ktorí sú mladší ako ja. A urobila som to zámerne. Priniesli do filmu čerstvý vzduch a ja som verila, že to pre nich bude niečo výnimočné, a preto ustoja náročné podmienky pri práci s deťmi a bábätkami.

Začala si teda animovaným filmom, potom si na VŠMU prestúpila na dokument a teraz máš za sebou hraný film. Čo ťa odviedlo od animovanej reality k tej skutočnej?
– Myslím si, že tri roky v Ateliéri animovanej tvorby FTF VŠMU som sa hľadala. Týkalo sa to aj tém, ktoré by som chcela priniesť. A našla som ich pri dokumente. Paradoxne ma to potom ťahalo späť k animovanému filmu, ktorý som kombinovala s dokumentom. Ak by som teraz našla tému, ktorá by si pýtala animovanú podobu, tak by som sa pokúsila vytvoriť animovaný film.

Kto ťa v začiatkoch najviac formoval?
– V ateliéri dokumentárnej tvorby to bol Dušan Hanák. Bolo pre mňa veľmi dôležité, že som bola v jeho ročníku. Cítila som podporu a posúvalo ma to dopredu. Pre neho je film bytostne dôležitá vec a pracovať v takej atmosfére bolo fajn, hlavne v období, keď sa len o niečo snažíte a nie je úplne jasné, či to na niečo bude.

Celý rozhovor si môžete prečítať vo Film.sk 02/2017: http://www.filmsk.sk/cislo/nove-cislo-2-2017/rozhovor

publikované:
aktualizované: 06.02.2017