Herec Štefan Kvietik v nedeľu oslávi okrúhle jubileum

tlačová správa SFÚ (7. 5. 2009)                            

Meno slovenského herca Štefana Kvietika je neprehliadnuteľným zápisom v análoch slovenského divadla i filmu. Dňa 10. mája 2009 si táto výrazná herecká osobnosť, ktorá svojím nezabudnuteľným hlasom i realistickým zobrazením rôznych typov postáv vytvorila časť našej kultúrnej histórie, pripomenie okrúhle 75. výročie.

Štefan Kvietik sa narodil 10. mája 1934 v Dolných Plachtinciach v okrese Veľký Krtíš. V roku 1957 absolvoval štúdium herectva na VŠMU v Bratislave, kam sa neskôr vrátil aj ako herecký pedagóg. Svoju hereckú dráhu začínal v Armádnom divadle v Martine, kde pôsobil dva roky po skončení školy, v roku 1959 sa stal členom činohry Slovenského národného divadla (SND). Do povedomia širokej verejnosti sa však zaradil nielen vďaka svojim divadelným postavám, jednou z najvýraznejších osobností slovenského herectva sa stal vďaka stovkám úloh vo filmoch i v televíznych inscenáciách.

Prvé stretnutie s filmom absolvoval Štefan Kvietik v roku 1960, keď stvárnil epizódnu úlohu vo filme Františka Kudláča Na pochode sa vždy nespieva... V tom istom roku sa objavil aj vo filme Skalní v ofsajde Jána Lacka, v ktorého snímke Vždy možno začať si zahral aj v nasledujúcom roku. Svoj výnimočný talent potvrdil v roku 1962. Vtedy sa divákom ukázal v dvoch herecky náročných úlohách vo filmoch, ktoré majú právom cenné postavenie v slovenskej kinematografii. Režisér Peter Solan mu zveril úlohu väzňa – boxera v psychologickej dráme Boxer a smrť a režisér Martin Hollý ho obsadil do postavy Matúša Slameňa vo filme Havrania cesta. Do oboch, charakterovo úplne odlišných postáv sa Štefan Kvietik dokázal presvedčivo vžiť, stvárnil ich realisticky a s presným výrazom a za obe ako jediný slovenský herec v roku 1963 získal cenu Trilobit „za hlboko ľudské a herecky presne vytvorené úlohy“. Po zaslúženom úspechu v týchto dvoch filmoch sa Kvietikovo meno začalo v súvislosti so slovenskou kinematografiou skloňovať častejšie. Aj v nasledujúcich filmoch ukázal svoje herectvo širokého rozsahu, ktoré v sebe zahŕňa prvky drsnej chlapskosti, mužnej lyrickosti, výbušnej eruptívnosti, zraniteľnej senzitívnosti, pátosu i civilnosti. Počas svojej kariéry vedel skvele stvárniť súčasné postavy danej doby, bez ohľadu na ich kladný alebo záporný charakter.

Obdobie 60. rokov minulého storočia bolo pre Štefana Kvietika filmársky mimoriadne plodné a kreatívne, filmoví tvorcovia sa k nemu radi vracali. V týchto rokoch, ale aj v nasledujúcom desaťročí hral vo významných dielach zvučných režisérskych mien slovenskej kinematografie. Peter Solan s ním v roku 1963 nakrútil Tvár v okne, hral napríklad aj vo filme Majster kat Paľa Bielika, vo filmoch Andreja Lettricha Volanie démonov, Červené víno I – II či v jeho televíznom diele Mŕtvi nespievajú I – II, ale i v ďalších televíznych dielach, ako napríklad Živý bič I – II Martina Ťapáka či Sedem svedkov Petra Solana. Predovšetkým je však neprehliadnuteľným hrdinom vo filmovej tvorbe Martina Hollého. Na hereckom konte má jeho filmy Prípad pre obhajcu (1964), Jeden deň pre starú paniu (1966), Medená veža (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Kto odchádza v daždi... (1974) a Mŕtvi učia živých (1983). Pri príležitosti uvedenia filmu Medená veža na DVD v edícii Slovenský film 70. rokov v roku 2007 Štefan Kvietik v rozhovore pre časopis edície pomenoval svoj vzťah k tomuto filmu: „Je to jeden z filmov, ktorý zanechal vo mne tie najkrajšie a pritom nezabudnuteľné spomienky na atmosféru a chvíle, ktoré som pri jeho nakrúcaní prežil. Vyhnem sa veľkým slovám, ale aj s odstupom naozaj toľkých rokov mám v živej pamäti všetky okolnosti a situácie, ktoré toto obdobie po všetkých stránkach robilo výnimočným.“ A k vzťahu s režisérom Martinom Hollým dodáva: „Predovšetkým bol založený na vzájomnej dôvere a rešpekte. A aj ľudsky sme mali k sebe veľmi blízko. Určite o tom svedčí aj naša niekoľkonásobná spolupráca na jeho filmoch. Len na okraj priznávam, že sme sa sem-tam aj chlapsky doberali. V každom prípade som Martinovi hlboko vďačný za všetky veľké herecké príležitosti, ktoré mi v takej bohatej miere ponúkol. Vlastne naštartoval moju filmovú kariéru.“

Štefan Kvietik hral aj v mnohých ďalších filmoch, napríklad v 80. rokoch stvárnil Sama Pichandu vo filme Juraja Jakubiska Tisícročná včela alebo kapitána Korneta v jeho Sedím na konári a je mi dobre. V celovečernej tvorbe si naposledy zahral v roku 1997 vo filme Laca Halamu Tábor padlých žien a v roku 1998 nakrúcal s Ľubom Kockom televízny seriál Horská služba. Jeho herecký diapazón v divadle a filme dopĺňa aj množstvo charakterových, hrdinských a romantických postáv v hrách domácich a zahraničných autorov v rozhlase. Pred piatimi rokmi mu pri príležitosti životného jubilea (70 rokov) udelil prezident SR ocenenie za zásluhy o rozvoj slovenského divadelníctva a filmového umenia – Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa a v tom istom roku mu bol udelený aj Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za mimoriadne zásluhy v oblasti rozvoja kultúry a umenia.