Smrť v Benátkach

Morte a Venezia ▪ psychologický ▪ 1971 ▪ Taliansko/Francúzsko ▪ 127´ ▪ OV (tal.) + ST (cz) ▪ MP 12

Réžia: Luchino Visconti Scenár: Luchino Visconti, Nicola Badalucco Kamera: Pasqualino De Santis Hrajú: Dirk Bogarde, Romolo Valli, Mark Burns, Nora Ricci, Marisa Berenson, Carole André, Björn Andresen, Silvana Mangano Distribútor/práva: ASFK Premiéra SR: 08.09.2011 Cyklus: filmy  PREMIETACIE ČASY A REZERVÁCIE  Podľa niektorých kritikov je Viscontiho Zem sa chveje najrealistickejší zo všetkých neorealistických filmov, pretože ani Talian častokrát nerozumie autentickému dialektu, v ktorom postavy hovoria. Film Smrť v Benátkach traktuje jednu zo základných otázok po pôvode krásy. Pramení len z prirodzenosti, alebo je kultúrne podmienená? Aký je vzťah medzi krásou umeleckou (Mahlerova hudba) a krásou prírodnou (krása Tadzia)?

Luchino Visconti bol jedným z najvýznamnejších a najoriginálnejších talianskych režisérov. A toto svoje postavenie potvrdil jedným zo svojich majstrovských diel – filmovou adaptáciou románu Thomasa Manna. Toto zdanlivo nesfilmovateľné dielo a jeho atmosféru sa mu podarilo kongeniálne preniesť do filmu po tom, ako hlavného hrdinu zmenil zo spisovateľa na hudobného skladateľa. Od úvodnej scény plavby do Benátok vás film naplno pohltí, rovnako ako skladateľa Gustava von Aschenbacha krása poľského mladíka Tadzia. Film je úvahou na tému krásy a umenia, no zároveň úvahou o úpadku individuality, spoločnosti a kultúry. Jeho neodmysliteľnou súčasťou je hudba Gustava Mahlera.

Ocenenia – 1971: Zvláštna Veľká cena poroty ex aequo – MFF Cannes; Donatellov David za réžiu; 1972: 4 ceny BAFTA - výprava (Ferdinando Scarfiotti), kamera, kostýmy (Piero Tosi), zvuk (Vittorio Trentino, Giuseppe Muratori); nominácia na Oscara za kostýmy (Piero Tosi); šesť cien Talianskeho syndikátu filmových novinárov.

Poznámka: Scenár filmu vyšiel vo Filme a dobe č. 10/1971 s. 534-542. Recenzie Ivo Pondelníčka (Hledání krásy v zasvěcení smrti) a Miroslava Marcelliho (Eros a Tanatos v Benátkach) nájdete v publikácii Filmové listy Projekt 100 – 2002.

O FILME Rovnomenný Viscontiho prepis novely Thomasa Manna Smrť v Benátkach býva často označovaný ako príklad kongeniálnej filmovej adaptácie literárneho diela. Režisér síce zmenil profesiu hlavného hrdinu Gustava von Aschenbacha zo spisovateľa na skladateľa a tiež akcentoval motívy naznačujúce jeho homofílne sklony k efébskemu chlapcovi Tadziovi, inak sa však pokiaľ možno pridŕžal textu. Vychádzal pritom z tézy, že spisovateľ uplatnil v diele autobiografické prvky, ale tiež inšpiráciu postavou známeho skladateľa Gustava Mahlera (jeho III. A V. symfónia tvoria integrálnu zložku Viscontiho diela). Film je však najmä úvahou na tému krásy a umenia, ale tiež úvahou o úpadku individuality a spoločnosti… Bartošek, Tomáš: Smrt v Benátkách – Filmový přehled 2/2002, s. 47

Film Smrť v Benátkach bol nakrútený podľa rovnomennej novely Thomasa Manna a považujem ho za jednu z najlepších filmových adaptácií literárnych diel. Napriek mnohým a mohlo by sa zdať, že aj zásadným odlišnostiam, totiž filmovými prostriedkami na plátno transformuje podstatu Mannovho do veľkej miery filozofujúceho textu a jeho atmosféru. Visconti vo filme urobil z hlavného hrdinu, pôvodne spisovateľa, hudobného skladateľa a nepriamo dokonca Gustava Mahlera. Tak sa stalo, že do takmer výlučne monologického textu výraznou mierou zasahuje hudba, predovšetkým Mahlerova nádherná a sugestívna tretia a piata symfónia. Práve hudba spolu s pokojne plynúcou kamerou jedného z najvýznamnejších talianskych kameramanov Pasqualina De Santisa a výnimočným hereckým výkonom anglického herca Dirka Bogardea spoluvytvárajú jeden z najkrajších filmov. Filmov, v ktorých sa povie veľa aj napriek tomu, že sa rozpráva málo, filmov, ktoré vám doprajú atmosféru a čas na podobné úvahy, aké prenasledujú Gustava von Aschenbacha: čo nám prináša umenie, kde všade sa v našom svete nachádza krása a či sa pre ňu oplatí zomrieť. Mistríková, Ľubica: Umrieť na krásu – www.inzine.sk 3.4.2002

“Kto vlastným zrakom spočinul na kráse, je už zasvätený smrti,” povedal Thomas Mann, veľký prozaik pochádzajúci z meštiackeho prostredia. Vedomie spolunáležitosti so svetom, ktorý je predurčený ku skaze, mu však nebránilo v tom, aby sa stal jeho veľkým kritikom. Jeho osud až príliš pripomína umeleckú dráhu Luchina Viscontiho, šľachtica z Modrony. Preto neprekvapilo, keď sa Visconti v roku 1970 rozhodol pre adaptáciu Manovej slávnej novely. Herfurt, Ivan: Zlatý fond světové kinematografie (Horizont, Praha, 1986) - s. 298

Luchino Visconti * 2.11.1906, Miláno, Taliansko - + 17.3.1976, Rím, Taliansko Pochádzal zo šľachtickej rodiny. Začínal ako asistent u Jeana Renoira. Svoj prvý dlhometrážny hraný film režíroval v roku 1942, jeho Posadnutosť však Mussolini zakázal a tak sa Visconti tri roky venoval svojej druhej láske – divadlu. Po druhej svetovej vojne sa venoval najmä filmovým prepisom poviedok a románov, ale i réžii divadelných inscenácií a opery. V jeho filmoch je častá téma lásky a smrti, rodinných vzťahov a nostalgie za starým svetom. Viscontimu sa skvele podarilo zobraziť jeho postupný rozklad a úpadok jeho hodnôt. Svojou tvorbou (Zem sa chveje, Rocco a jeho bratia, Gepard, Hviezdy Veľkého voza, Smrť v Benátkach, Ludwig, Rodinný portrét, Nevinný) sa zaradil medzi najvýznamnejších tvorcov svetovej kinematografie.

Filmy - 1936: Les Bas-fonds (Na dne – r. Jean Renoir; as. rež.); 1937: Une partie de campagne (Výlet do prírody – r. Jean Renoir; as. rež.); 1940: La Tosca (Tosca – r. Jean Renoir, Karl Koch; as. rež., spol. sc.); 1942: Posadnutosť (Ossessione); 1945: Giorni di gloria (Dni slávy; dok.; spol. rež. Giuseppe De Santis, Mario Serandrei); 1947: Zem sa chveje (La terra trema; + spoluaut. hud.); 1951: Bellissima (Najkrajšia), Appunti su un fatto di cronaca (Poznámky k správe z kroniky; kr. dok.); 1953: Siamo donne (Sme ženy; len rež. – jedna poviedka); 1954: Vášeň (Senso); 1957: Natália (Le notti Bianche); 1960: Rocco a jeho bratia (Rocco e i suoi fratelli); 1962: poviedka Práca (Il lavoro) vo filme Boccaccio (Boccaccio ’70); 1963: Gepard (II gattopardo); 1965: Hviezdy Veľkého voza (Vaghe stelle dell’Orsa); 1966: poviedka La strega bruciata viva (Čarodejnica za živa upálená; len rež.) vo filme Le streghe (Čarodejnice); 1967: Cudzinec (Lo straniero); 1968: Súmrak bohov (La caduta degli dei); 1970: Documenti su Giuseppe Pinelli (Dokumenty o Giuseppovi Pinelli; sp. rež. Carlo Lizzani, Franco Zeffirelli – dok.); 1971: Smrť v Benátkach (La morte a Venezia; + prod.); 1972: Ludwig (Ludwig); 1974: Rodinný portrét (Gruppo di famiglia in un interno); 1976: Nevinný (L’innocente).

aktualizované: 29.04.2016