Píše sa rok 1973. Čudák Mário pracuje ako asistent v márnici v Santiago de Chile a je bezhlavo zamilovaný do susedy – stárnucej varietnej tanečnice Nancy. Keď sa mu takmer podarí nadviazať s ňou bližší vzťah, prepukne štátny prevrat a Nancy zmizne. Mário sa púšťa do zúfalého pátrania s prekvapivým koncom. Režisér Pablo Larraín patrí v súčasnosti k najdôležitejším latinskoamerickým filmárom. Už jeho debut (Tony Manero) sa objavil v oficiálnom výbere festivalu Cannes. Vo svojej druhej celovečernej snímke spracúva jednu z najtragickejších epizód v dejinách Chile, no nekonvenčne – z pohľadu hrdinu, ktorého napriek tomu, že sa stráni verejného života politika kruto, kafkovsky doženie. Podarilo sa mu nakrútiť milostnú drámu, ktorá sa dotýka politicky mimoriadne citlivých tém.
Snímka mladého chilského režiséra prichádza do kín 38 rokov od nevysvetlenej smrti chilského prezidenta Allendeho počas Pinochetovho vojenského prevratu. Po toľkých rokoch totiž prišlo rozhodnutie exhumovať jeho telo, aby sa rodina i justícia zbavili pochybností o tom, či počas studenej vojny socialistického prezidenta zavraždili, alebo spáchal samovraždu. Larraín preštudoval pitevnú správu, dnes voľne prístupnú i na internete a vracia sa vo svojom filme vracia k dramatickým dňom v Santiagu de Chile v roku 1973. Film s príznačným názvom Post Mortem zobrazuje vojenský prevrat v jeho nejfatálnejšej podobe – z pohľadu pitevného zapisovateľa Mária.
Post Mortem je precízna, formálne presná a pritom emocionálne nabitá dráma. Jej pôsobivosť čerpá v mnohom už zo samotného rámca obrazov. Larraín pracuje zvláštnym spôsobom s priestorom – núti diváka neustále premýšľať o tom, čo sa deje mimo záber a to i vďaka invenčnému zvuku alebo pohybu samotných postáv. Jay Weissberg / Variety
Larraínov spôsob nakrúcania sa mi páči pre jeho zmysel pre kompozíciu a dôvtipné využitie priestoru mimo záber. Najviac však obdivujem jeho schopnosť robiť z politického osobné – schopnosť vystihnúť určité historické udalosti oveľa lepšie ako „veľkofilmy“ a síce pozornosťou sústredenou na detail a na konkrétne deformácie ľudskej psychiky. Shane Danielsen / indieWIRE
PABLO LARRAIN sa narodil v roku 1976, teda tri roky po Pinochetovom prevrate. Vyštudoval audiovizuálnu komunikáciu na Univerzite UNIACC v Santiagu de Chile. Spoluzaložil produkčnú spoločnosť Fabula. V roku 2005 režíroval svoj prvý dlhometrážny film Fuga. O dva roky neskôr nakrútil druhý film Tony Manero, ktorý sa dočkal svetovej premiéry na MFF Cannes. Vtedy spolupracoval na scenári s Mateom Iribarrenom, rovnako ako na svojom treťom filme Post Mortem. K písaniu prizvali tiež Alfreda Castra, ktorý zároveň v Post Mortem stvárnil hlavnú postavu Mária.
Digitalizáciu Kina Lumière finančne podporil Audiovizuálny fond, kinosály K1 a K2 v rámci komplexného projektu realizovaného vďaka finančnej podpore predsedu vlády Slovenskej republiky.
