English                                                        Utorok 09.08.2022, 15:05

www.festival-cannes.COM

CANNES INTERNATIONAL FILM FESTIVAL
Medzinárodný filmový festival Cannes

 

Alica Bednáriková: "Usilujem sa využiť prostriedky hraného filmu na maximum"

Režisérka Alica Bednáriková sa do pozornosti zahraničných festivalov dostala už študentským filmom Nuda (2020) o chorobnej klamárke Gréte, ktorej manipulatívne chovanie spúšťa absurdný sled udalostí. Rozprávačskú hravosť charakterizuje aj jej bakalársky film Chlieb náš každodenný (2021), ktorý sa vo svetovej premiére predstaví v selekcii La Cinef na 75. ročníku festivalu v Cannes.

Uvedením v Cannes sa nemôže popýšiť veľa slovenských filmov. Ako to vnímaš?

Zúčastniť sa festivalu v Cannes je pre mňa a celý štáb veľká pocta. Verím, že sa nám jej dostalo aj vďaka tomu, aký obrovský kus práce sa za filmom skrýva. Osobne tomu stále úplne neverím a asi si to uvedomím až na mieste. Zatiaľ sa len teším a dúfam v hladký priebeh premietania filmu.

Chlieb náš každodenný sa podobne, ako tvoj predchádzajúci film Nuda, pohráva s filmovým rozprávaním. Hlavná protagonistka Zoja prichádza na návštevu k rodine na juhu Slovenska. Jej členov nám postupne predstavuje, komentár si zaznamenáva na diktafón a až v závere prezrádza, že dôvodom návštevy bolo hľadanie inšpirácie pre jej pripravovaný film. Je možné, že sme vlastne celý čas pozorovali teba, ako hľadáš tému pre svoj bakalársky film?

Vždy sa snažím o to, aby bol v mojich filmoch kúsok pravdy, aby zrkadlili to, čo poznáme, datovali život a pocit našej generácie. Vychádzam teda z odpozorovaných alebo odžitých situácií a na ich základe fabulujem príbeh. Chcela som, aby Chlieb náš každodenný fungoval ako spomienka – sú úseky, ktoré by som odprisahala, že sa stali presne od slova do slova rovnako. Ostatné prikrášlila pamäť.

Pod jednou strechou spájaš vo filme tri generácie rodiny, rozdiely sa takmer okamžite predierajú na povrch. Tieto situácie pozná väčšina z nás. Čím ťa oslovili?

Pre mňa je zaujímavé skúmanie toho, ako sa jednotlivé generácie ovplyvňujú. Bavila som sa pri režírovaní sekvencií z prelomu osemdesiatych a deväťdesiatych rokov, najmä kvôli kostýmom a maskám. S maskérkou Dankou Táborskou a kostýmovou výtvarníčkou Evkou Miklisovou sme sa mohli skutočne vyhrať. Navyše, mnoho kostýmov patrilo mojim rodičom, alebo rodičom kamarátov, čo pre mňa vytvára istú familiárnu autenticitu. Ako najsilnejšiu vnímam vo filme prvú generáciu starých rodičov, ktorí pozorujú, ako ich malé nevinné činy naberajú na objeme ako snehová guľa a tá pácha následky. Sú však len pozorovateľmi, akoby sa ich to už ani netýkalo. Plávajú ďalej, nepozerajúc sa za seba.

Dôležitou súčasťou sveta vo filme je alkohol.

Hrá významnú úlohu, ako aj prítomnosť Boha a spomienok na minulosť. Je to jeden z prostriedkov na zabudnutie – alebo na vyrovnanie sa s tým, čo sa stalo. Hoci sa alkoholizmus často spája so Slovenskom v negatívnom zmysle alebo slúži ako charakteristika „typickej slovenskej nátury“, vo filme neplní tento účel. Je autentickou súčasťou príbehu.

Autenticky (paradoxne) pôsobia aj absurdné situácie.

Absurdita vo filme, v divadle či v literatúre sa mi páči. Nemyslím, že ju vytváram úmyselne, skôr sa v scenári vyskytuje akosi prirodzene. Mám rada, keď sa ľudia neberú príliš vážne, a také postavy hľadám aj vo svojich filmoch. Alebo tiež také, ktoré sa berú až príliš vážne. So spoluscenáristkou Dianou Dzurillovou sme vedeli, aký typ humoru sa nám obom páči a čo vo filme vnímame ako smiešne či absurdné. Veľa sme sa o tom rozprávali, a postupne identifikovali čo by mohlo fungovať aj vo filmovom scenári. Teda aspoň sme sa o to snažili.

Na rozdiel od väčšiny súčasných študentských filmov sa v tvojej tvorbe objavujú viaceré prvky, ktorými narúšaš „štvrtú stenu“ a diváka držíš v strehu. Môžem spomenúť napr. komentár hlavnej hrdinky, ktorý protirečí s tým, čo vidíme alebo kostýmy či parochne, ktoré nepôsobia dôveryhodne a teda „neklamú“ diváka o tom, že to čo vidí je skutočnosť. Ako pristupuješ k výberu štylistických prostriedkov?

Chlieb náš každodenný vnímam ako historku a na základe toho si môžem dovoliť tieto formálne „výstrelky“. Ak má postava frajerov, musí sa s nimi všetkými vášnivo bozkávať pred domom. Ak postavy pijú, pijú v jednej miestnosti všetci spolu za sprievodu hudby. Ak sa niekto zraní, musí mať sadru, barle a krívať – jednoducho, usilujem sa využiť prostriedky hraného filmu na maximum. Chcem, aby ma spomienka, ktorú vo filme skúmam, klamala. Má byť zaujímavá a zároveň spochybňovať moju pamäť – do akej miery je vlastne skutočná. Pretože film je fikcia. A akokoľvek sa budeme snažiť vytvoriť autentický portrét reality, nikdy sa nám to nepodarí, môžeme sa k nej len priblížiť. Pre mňa je oveľa zaujímavejšie akceptovať, že fikcia je fikcia, a pomedzi to hľadať úlomky pravdy a nachádzať ten „život“, ktorý poznáme (v dialógoch, reakciách, emóciách, herectve).

Filmom si ukončila bakalárske štúdium, akým ďalším témam alebo smerom sa chceš vo svojej tvorbe venovať?

Mám pocit, že som po mojom bakalárskom filme stále v procese zotavovania. Snažím sa hromadiť inšpiráciu a rozprávať s priateľmi o témach, ktoré ma vo filme zaujímajú, ako napr. dospievanie a nostalgia – ako rýchlo sa súčasnosť stáva nostalgiou. Môžeme sa už teraz pozrieť na rok 2013 a zosumarizovať jeho charakteristické vlastnosti? Mám pocit, že dnes z vecí „vyrastáme“ akosi rýchlejšie, získavame odstup a nadhľad. Takisto ma lákajú príbehy zo súčasnosti. Vo filmoch by som chcela vidieť viac toho, čo poznám – tém a odkazov, ktoré používame v konverzácii. Chcem počuť slovenčinu, ktorou naozaj hovoríme. Chcem vidieť komplexné ženské postavy a najmä, ženské priateľstvá.

Text: Lea Pagáčová
Foto: FTF VŠMU
Zdroj: Film.sk Cannes Edition 2022


publikované: 05.05.2022
aktualizované: 06.05.2022