English                                                        Pondelok 27.06.2022, 07:43

www.festival-cannes.COM

CANNES INTERNATIONAL FILM FESTIVAL
Medzinárodný filmový festival Cannes

 

Interview s Michalom Blaškom

Študent hranej réžie na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave Michal Blaško (1989) je slovenským reprezentantom v programe 70. ročníka prestížneho festivalu v Cannes v sekcii Cinéfondation. V tejto prestížnej súťaži krátkych študentských filmov sa bude uchádzať o priazeň poroty so svojím filmom Atlantída, 2003. Ten vznikol na základe reálnej udalosti a otvára diskusiu morálnej dilemy človeka v hraničnej situácii.

Film Atlantída, 2003 vznikol podľa skutočného príbehu spred štrnástich rokov. Čím konkrétne vás osud dievčaťa, ktoré predal jej vlastný priateľ na prostitúciu pri ilegálnej emigrácii, zaujal, že ste sa rozhodli ho sfilmovať?
Fascinovala ma skutočnosť, že niekto, s kým toto dievča absolvovalo celý náročný prechod cez hranice a s kým plánovalo začať na Západe spoločný život, ju zradil a umožnil tak uskutočnenie nového života len sebe. Obe postavy v tomto príbehu mali svoje motivácie, aby sa dostali do zahraničia, pričom jedna bola ochotná pre ten sen spraviť viac, ako tá druhá. Príbeh sa síce odohral v roku 2003, ale jeho aktuálnosť pretrváva dodnes. Ľudia čoraz viac strácajú morálne zábrany, aby dosiahli svoje ciele, a sú ochotní pre to spraviť čokoľvek.

Námet na film ste nosili v hlave ešte skôr, než ste sa stali študentom VŠMU Bratislava. Ako dlho film vznikal a čo bolo pri jeho nakrúcaní pre vás najzaujímavejšie?
Motiváciu natočiť tento príbeh som nosil v hlave asi štyri roky, čo bolo až do ukončenia filmu, ale reálna príprava a venovanie času Atlantíde zabrala asi rok a pol, teda druhý a tretí ročník na škole. Od začiatku sme vedeli, že natáčanie priamo na Ukrajine bude problémové. Veľmi dlho nám preto trvalo nájsť lokácie, ktoré by zodpovedali ukrajinským reáliám. S kameramanom Adamom Machom a produkčným Jakubom Brychtom sme preto prejazdili takmer celé Česko, Slovensko a časť Poľska, až dokým sme si neboli úplne istí každým miestom. Na Ukrajine sa v konečnom dôsledku natočil len jeden obraz.

Film presvedčivo zobrazuje hrdinov v hraničných situáciách. Postupne sa v ňom stupňuje napätie, ktoré vyvrcholí v záverečnej scéne. Konfrontovali ste s niekým, čo všetko hrdinovia v týchto situáciách môžu prežívať?

Strávili sme síce veľa času na slovensko-ukrajinskom pohraničí, ale dostať sa k hĺbkovej štúdii tohto fenoménu je celkom problém. Ide o tabuizovanú a citlivú tému. Snažili sme sa skontaktovať aj s azylovými domami, kam bývajú niekedy umiestnené dievčatá s podobným osudom, ale stretnutie s nimi je skoro nemožné. Množstvo informácií, ktoré sme však nejako dostali, sa nám nakoniec podarilo zakomponovať do pôvodného príbehu, čím sa začala formovať výsledná štruktúra celého filmu.

Film sa dotýka viacero tém. Obchod s bielym mäsom, migranti za lepším životom, hranice ako obmedzenia. Čím môže prispieť k spoločenskej debate?

Vzhľadom na náš spôsob uchopenia tejto témy predpokladám, že otvorí otázku morálnych princípov – toho, čo je človek schopný spraviť pre to, aby dosiahol svoj cieľ. Prechod cez hranicu je v Atlantíde akýmsi zlomovým momentom, ktorým som chcel vyjadriť čiastočné si uvedomenie hlavného hrdinu. Prvým impulz k zmene jeho charakteru. Ten film totiž nie je len o slovensko-ukrajinskej hranici. Celá línia s prechodom cez hranice mi primárne poskytovala priestor na to, aby som sa mohol hlbšie venovať obom postavám rovnocenne, z čoho som mal od začiatku trochu strach.

Hlavná hrdinka zažíva radosť z očakávania dostať sa za hranice, no zároveň strach túto cestu absolvovať. S motívom strachu ste pracovali aj vo svojich predchádzajúcich filmoch (Strach, The Wall). Čím je táto téma pre vás stále zaujímavá?

Nemyslím si, že je to tak o otázke strachu, ako o otázke svedomia. Rád zasadzujem postavy v mojich filmoch do hraničných situácií, kedy sa skutočne prejavia; keď ich emócia nevychádza len z konkrétnej situácie, ale je dôsledkom predošlého vývoja situácií a ich exponovania. Bolo to tak v Strachu, a myslím, že je to aj v Atlantíde. Je pre mňa dôležité, aby si divák k postavám vybudoval vzťah a rozumel im, či ide o protagonistov alebo antagonistov. Motivácie oboch postáv Atlantídy prezradíme veľmi skoro, už na začiatku filmu, a je preto podľa môjho názoru zaujímavé sledovať postupne ich vývoj a konanie, keď sa ocitnú v spomínanej hraničnej situácii.

Ste piatym zástupcom slovenskej kinematografie v prestížnej súťaži študentských filmov Cinéfondation počas celej jej dvadsaťročnej histórie. Čo pre Vás znamená výber do tejto súťaže a aké máte očakávania?

Je to pre nás v prvom rade obrovská česť. Všetky slovenské filmy, ktoré v tejto súťaži boli pred nami, si veľmi vážim a byť s nimi v takejto spojitosti je skvelé. Premiéra v Cannes tomu filmu naštartovala život, aký by inak možno nikdy nemal.

Čím si, myslíte, že práve Váš film zaujal výberovú komisiu sekcie a má tú česť súťažiť medzi šestnástimi snímkami, vybranými z až 2600 študentských prác z celého sveta?
V maili, v ktorom sme sa dozvedeli o prijatí Atlantídy do súťaže, nám kurátorka Cinéfondation blahoželala k „znepokojujúcemu a emotívnemu“ filmu. Určite však v tom zohrala rolu aj tematika utečencov a ilegálneho prekračovania hraníc. Dúfam, že film zaujme aj ostatné publikum.

Názov filmu Atlantída, 2003 odkazuje na pieseň slovenského speváka Miroslava Žbirku, ktorá v ňom aj zaznie, a prostredníctvom nej predovšetkým na bájnu, vysnenú zem. Ako si vy osobne takúto krajinu predstavujete?

Rád by som si túto krajinu predstavil ako miesto, kam sa akýkoľvek človek z akéhokoľvek kúta sveta dostane bez toho, aby musel o niečo prísť. V takom prípade už nemôže ísť o vysnenú zem.

Osobný (obľúbený) citát: Som človek, a to mi stačí.
Obľúbené slovo: blyat
Film, ktorý si pozriete aj miliónty raz: A čo ďalej, Baltazár (r. Robert Bresson, 1966)
Obľúbené jedlo: pelmene


publikované:
aktualizované: 14.05.2017