English                                                        Piatok 26.02.2021, 07:23




BERLINALE
Medzinárodný filmový festival Berlín

Rozhovor s Ivanom Ostrochovským

 
Filmovú kariéru Ivana Ostrochovského naštartoval dokument o skladateľovi Iljovi Zeljenkovi. Bol pôsobivý aj vďaka skvelo namiešanému pomeru medzi vecnosťou a citlivosťou. Ďalšie Ostrochovského filmy majú v sebe podobné napätie – či už medzi humorom a vážnosťou ako v Zamatových teroristoch, nekomunikatívnosťou a výpovednosťou ako v Kozovi alebo strachom a odvahou v najnovšom filme – v uhrančivo krásnych Služobníkoch. Svetovú premiéru majú na Berlinale, kde sa premietali aj dva predchádzajúce režisérove filmy.



K filmu si sa dostal cez filmovú vedu, dokonca z nej máš aj doktorský titul. Ako sa z teba vlastne stal filmový režisér?
- To, že sa zo mňa stal režisér, je dodnes čudné aj mne samému. Prihlásiť sa na filmovú školu mi poradil môj opitý kamarát s prezývkou Komín, ktorému som sa, ako si tak uvedomujem, za to vlastne nikdy nepoďakoval. Takže mu za to touto cestou ďakujem.

Keď si začal nakrúcať prvé filmy, na Slovensku chýbali stabilné produkčné spoločnosti aj systematická podpora nezávislej audiovízie. Mnohí filmári nakrúcali filmy vo vlastnej produkcii. Aj ty si si hneď založil vlastnú firmu a začal si nakrúcať dokumentárne cykly pre televíziu. Ako sa pozeráš na svoje produkčné začiatky? Aký význam pri tom zohral Audiovizuálny fond a stabilizácia podpory audiovízie po roku 2009?
- Byť producentom je jediná možnosť, ako točiť filmy tak, ako chcem. Je to v podstate nevyhnutnosť. Nemyslím si, že by sa našiel producent so zdravým rozumom, ktorý by mi schválil spôsob, akým nakrúcam. Najskôr totiž celý film natočím akoby na „nečisto“ a potom ho celý natočím ešte raz.
- Filmy produkujem od roku 2004. AVF funguje od roku 2009. Myslím, že vznik Audiovizuálneho fondu zmenil na Slovensku všetko. Za desať rokov jeho fungovania zaznamenala slovenská kinematografia obrovský vzostup, a to tak kvalitatívny ako aj kvantitatívny. Medzinárodné úspechy Petra Kerekesa, Juraja Lehotského, Marka Škopa, Miry Fornay, Zuzany Liovej, Ivety Grófovej a ďalších sú toho jasným dôkazom. Samozrejme, dôležité je aj to, že vznikli filmy, ktoré dokázali osloviť slovenského diváka a obnoviť záujem o našu kinematografiu aj doma.

Prvý celovečerný projekt pre kiná Zamatoví teroristi si nakrútil v autorskej trojici s Petrom Kerekesom a Palom Pekarčíkom. Tvoj celovečerný debut Koza vznikal v intenzívnej spolupráci so scenáristom Marekom Leščákom a s výrazným vkladom kameramana Martina Kollara. Viem o tebe, že strihovú skladbu svojich filmov konzultuješ s viacerými strihačmi naraz. Si teda tímový hráč. Ako tvoj tvorivý tím funguje? A ako vyzerá tvoja spolupráca s režisérmi, ak si výlučne v úlohe producenta?
- Začnem od konca. Keď produkujem film inému režisérovi, väčšinou spolupracujem s kamarátmi, takže sa im snažím vytvoriť čo najlepšie podmienky na prácu. Mám pravidlo nechodiť na natáčanie ani do strižne, ak o to nie som vyslovene požiadaný. Zo skúsenosti viem, že sa to môže vyvinúť iba dvoma spôsobmi. Buď sa budem hnevať, že film nie je dosť dobrý, alebo budem ako režisér žiarliť, že je až pridobrý. Preto vlastne nie som rád v pozícii producenta a ani sa ním v podstate necítim byť. Vykonávam činnosti, ktoré obvykle robia producenti a nesiem za projekt hlavnú zodpovednosť, no ani tak sa necítim ako producent. Rovnako sa necítim ako upratovačka, keď sem-tam vo firme povysávam alebo umyjem riad. Robím skrátka to, čo je práve nutné v „diere“, ako naše pracovisko nazývame, urobiť a, bohužiaľ, niekedy to je aj práca producenta.
- Počet strihačov, s ktorými filmy strihám, súvisí s tým, ako filmy nakrúcam... teda dlho. Zrealizovať projekt celovečerného filmu mi trvá štyri až päť rokov. Udržať si entuziazmus a energiu taký dlhý čas je ťažké aj pre mňa. Samozrejme, tí, čo na ňom participujú, sa nie vždy môžu na jeden projekt viazať tak dlho. Preto občas dochádza k tomu, že film napokon strihám s troma, štyrmi a v jednom prípade, tuším, až s piatimi strihačmi. Myslím, že to vo výsledku pomáha. Viac hláv – viac rozumu. Celkovo mám rád, keď sa na filme tvorivo podieľa čo najviac ľudí z môjho okolia. Teší ma napríklad, keď mám na nakrúcaní alebo v strižni iných režisérov, čo dnes nie je až tak v móde.

Mnoho tvojich projektov vzniká v medzinárodných koprodukciách. Ako fungujú tvoje vzťahy so zahraničnými produkčnými spoločnosťami?
- Otázka znie komplikovane, ale realita je veľmi jednoduchá. Snažím sa spolupracovať s produkciami, čo vyrábajú filmy, ktoré ma v nejakom smere oslovujú a páčia sa mi.

Aký význam podľa teba majú minoritné či majoritné koprodukcie pre fungovanie domáceho audiovizuálneho prostredia?
- Z môjho pohľadu to má dve roviny. Keď oslovujem zahraničných partnerov, v podstate testujem životaschopnosť námetu, ale aj toho, či je projekt celkovo dobre nastavený. Keby ma odmietali, musel by som si položiť otázku, či niekde nerobím chybu. Je to pre mňa taký lakmusový papierik na kvalitu projektov. Zároveň si myslím, že keď slovenský producent nedokáže do projektu priniesť iné ako lokálne peniaze, asi si celkom dobre nerobí svoju prácu. Pretože čím menej „odjete“ z nášho domáceho koláča, tým väčšia je šanca, že vznikne viac slovenských filmov.

Koza bol prvým slovenským filmom uvedeným v súťaži debutových filmov na Berlinale. Festivalovo ide o mimoriadne úspešný film, ktorý mal výbornú kritickú odozvu doma aj v zahraničí. Prispela k jeho úspechu komunikačná alebo distribučná stratégia?
- Keďže príprave distribučnej ani komunikačnej kampane nerozumiem, neviem na to odpovedať. Všetko, čo sa týka života filmov na festivaloch, má na starosti Katarína Tomková. Vie lepšie po anglicky a na rozdiel odo mňa sa rada rozpráva s cudzími ľuďmi. Napriek tomu si myslím, že vytvárať pocit, akoby bez dobrého marketingu nemohol film uspieť, je zavádzajúce. Veľa energie a času potom zaberú rôzne špekulácie, ktoré neraz ovplyvnia aj výslednú podobu filmu. Treba skrátka urobiť film, ktorému veríte, a niekedy ho čaká dobrá kariéra a inokedy nie. Nikdy by som nechcel robiť filmy len preto, aby sa dostali na festivaly. Obosielam festivaly, pretože sa okolo nich motajú vnímaví diváci. To je všetko.

Aj tvoj druhý, čerstvo dokončený hraný film Služobníci bude mať premiéru na Berlinale, tentoraz v novej súťažnej sekcii Encounters. Ide o pomerne výpravný film so silne medzinárodným vkladom. Je zároveň výrazne odlišný od tvojich predošlých projektov. Navyše je veľmi artistný, uvážený, kontrolovaný a takmer snovo prízračný. Dostali ste naň podporu z Eurimages a koprodukčne doň vstúpili okrem Čechov aj Íri a Rumuni. Spoluatorkou scenára je britská scenáristka Rebecca Lenkiewicz. Ako vyzerala genéza tohto filmu z produkčného hľadiska?
- Jednoducho. Marek Leščák vymyslel námet. Rebecca Lenkiewicz, ktorá videla film Koza a páčil sa jej, s nami napísala scenár. Vlad Ivanov, ktorého obdivujem od čias, keď som videl film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni, mi odovzdával cenu na filmovom festivale vo Vilniuse, a tak som sa ho spýtal, či si nechce zahrať. Chcel. Potom Kata Tomková našla rumunských koproducentov, Tudora Giurgiu a Oanu Georgiu, a takisto Mika Downeyho, ktorý je aktuálnym prezidentom Európskej filmovej akadémie, aby produkčne pokryl Rebeccu.

Tú u nás poznáme asi najmä ako scenáristku oscarového filmu Ida, ktorého čiernobiela efektná kamera akoby našla ozvenu aj v Služobníkoch. Zároveň sa tento tvoj film dá vnímať aj ako pocta československej, ale i poľskej kameramanskej škole. Je posun v poetike filmu výsledkom scenáristickej spolupráce s Rebeccou a v obraze zase výsledkom spolupráce s Jurajom Chlpíkom, ktorý stál za kamerou?
- Samozrejme, Rebecca bude vždy odkazovať na Idu. Mne sa Ida, pochopiteľne, páčila, ale moja voľba formátu a farebnosti bola motivovaná skôr láskou k starým československým filmom. A najmä k premysleným kompozíciám v Organe Štefana Uhra a k atmosfére Intímneho osvetlenia Ivana Passera, ktorý je pre mňa asi filmom číslo 1.

Ako ste so scenáristami a potom s kameramanom Jurajom Chlpíkom hľadali výslednú podobu filmu? Pýtam sa to najmä s ohľadom na to, čo si hovoril o tempe vzniku tvojich filmov.
- Najskôr sme sa s Marekom obávali, ako Rebecca, ktorá nie je zvyknutá na takú dlhú prípravu, zareaguje, ale nakoniec si na naše pomalé tempo zvykla. Očakávali sme, že do písania vnesie precíznosť „západnej“ dramaturgie a zároveň bude akýmsi korektorom, zabezpečujúcim, že to, o čom film rozpráva, bude dostatočne zrozumiteľné aj pre zahraničného diváka, ktorý komunistickú ideológiu nezažil. Myslím, že sa to aj podarilo.
Ďura Chlpíka som si vybral na základe krátkeho filmu Matúša Liboviča – a to hlavne preto, že ten film bol čiernobiely. S Ďurom sme si však realizáciu dosť skomplikovali, lebo sme nespolupracovali s architektom, ale všetky lokácie sme dôsledne vystavali sami s ohľadom na kompozície budúcich záberov. V Uhrovom Organe vnímam podobnú kompozičnú dôslednosť, takmer až rigídnosť filmových obrazov.

V Služobníkoch sa objavuje veľmi veľa neopozeraných tvárí, ale aj doslova novovlnných žmurknutí na diváka znalého domáceho filmárskeho prostredia – napríklad v scéne nelegálnej bytovej vysviacky kňaza sa objavia slovenskí filmári Marek Kuboš, Robert Kirchhoff či Juraj Johanides, lekára vo filme zase hrá Martin Šulík a v jednej scéne sa v policajnej uniforme objaví Palo Pekarčík. Zároveň si do jednej z kľúčových úloh obsadil rumunského herca Vlada Ivanova a do druhej zase divadelného režiséra Vladimíra Strniska. Zahrali si aj viacerí slovenskí profesionálni herci. Ako si robil casting? Podľa čoho si si vyberal tváre svojho filmu?
- Casting som robil s Palom Pekarčíkom. Môj základný kľúč je obsadzovať typy. To znamená, že pre mňa nie je až také dôležité, či ide o herca alebo o neherca. Samozrejme, je výborné, keď takto typovo obsadený herec je súčasne herec s veľkým H. To je prípad Vlada Ivanova a Milana Mikulčíka, ktorí mi doslova ukázali nové možnosti pri tvorbe filmu. Režisér Vlado Strnisko, ktorý hral vo filme prvýkrát, mi zase poskytol množstvo rád pri úprave dialógov. Juraj Johanides a Martin Šulík so mnou presedeli v strižni nekonečné hodiny. A rady k strihovým verziám mi poskytlo množstvo mojich kamarátov a kamarátok, mimochodom aj ty.

Veľa pracuješ s ľudskou tvárou a s rôznorodou ľudskou fyziognómiou, ktorá v sebe nesie sociologické aj metaforické presahy. Čo ťa na človeku ako živej soche tak fascinuje?
- Vždy predpokladám, že hereckému prejavu možno pomôcť aj inými prostriedkami. Precízne zvolenými prostrediami aj ľudskými typmi je totiž možné vytvoriť emocionálny stav postáv bez toho, aby som sa musel spoliehať len na herecký výkon. Využíval som to už v Kozovi. V Služobníkoch je táto sošnosť typov navyše spojená s cirkevnou témou. Sakrálne výtvarné motívy sme úmyselne potlačili a strnulosť či „sošnosť“ cirkevného prostredia sme vytvárali ľudskými „sochami“.

V poslednej fáze strihu mal k filmu čo povedať aj Cristian Mungiu. Kde je najviac cítiť jeho vklad?
- Cristian nám dal viacero dobrých rád k finálnej verzii filmu. Pomáhal nám aj s prezentáciou filmu v rámci projektu Les films de Cannes à Bucarest. Aj preto sa, mimochodom, v úvode Služobníkov objavuje titulok „Pred 143 dňami“. Sú to presne 4 mesiace, 3 týždne aj 2 dni.

Služobníkov formálne charakterizuje okázalosť a zároveň tlmenosť. Všetky jeho zložky akoby riadila vnútorná disciplína, kázeň. Forma v tomto prípade skvelo korešponduje s témou, ktorou je fungovanie rímskokatolíckej cirkvi v časoch totality. Zároveň ide o individuálne príbehy odvahy a strachu, morálnej súdržnosti i pragmatiky prežitia. Ako si sa k takejto téme dostal? Čo v nej ťa oslovuje? A čo nám hovorí o dnešnom svete?
-
Od začiatku sme s Marekom chceli robiť film o socialistickom období v Československu, s presahom do súčasnosti. Herec Vlado Zboroň nám raz povedal svoj príbeh. Za komunistov študoval na bohosloveckej fakulte, ale zo školy ho vyhodili. Následne za ním prišli agenti tajnej štátnej polície s ponukou, že ak s nimi bude spolupracovať, na školu sa bude môcť vrátiť. Zboroň sa nevrátil a my sme mali peknú tému. Príbeh dospievania a konfrontácie s realitou, keď si človek musí vybrať, na ktorú stranu sa postaví, je univerzálny a vždy aktuálny. V neposlednom rade však názov Služobníci odkazuje na to, že vždy sme pod vplyvom nejakých vyšších síl, ktoré nás vedome alebo nevedome ovládajú a občas nenápadne menia naše skutky aj postoje. Ľahko sa potom môže stať, že sa človek ocitne v pasci a slúži niečomu, čo vôbec nekorešponduje s jeho hodnotami.

Celý rozhovor si môžete prečítať v anglickom čísle Film.sk (2020)

Súvisiace AIC správy:
Služobníci v sekcii Encounters


publikované: 12.02.2020
aktualizované: 13.02.2020